Výlet k Bunyoni lake prvý septembrový víkend bol neplánovaný, a práve o to bol lepší. V sobotu ma v dispenzári zavolali z ambulancie, že prišiel niekto, s kým sa môžem rozprávať česky. Tak som hneď vedela, že je to Tomáš, ktorého mi už predtým spomínali, že tu žije. Áno bol to on, tak som sa zoznámila s ním a jeho ugandskou manželkou Joseline a ich ročným synom Kesim. Nejako prišlo do reči, že musím ich prísť navštíviť, len časovo sme sa nemohli zhodnúť, lebo odchádzali k Bunyoni lake, kde stavajú dom. Tak som sa opýtala, či môžem s nimi ísť hneď k Bunyoni. A bolo to ! Výlet bol naplánovaný.
Tomáš sa už naozaj stal Afričanom, pretože miesto dohodnutého času „medzi jednou a druhou“ , sa objavil o trištvrte na tri. Aj spôsob cestovania bol africký : na polorozpadnutom aute len s predným sedadlom, kde sme sedeli traja plus malý Kesi, vzadu na korbe viezol tri kozy, troch chlapov, ktorí mu mali pomáhať pri stavbe domu, trsy matoke banánov, dosky a iný stavebný materiál. Ale bola to perfektná cesta, pokecali sme si o kultúrnych rozdieloch, cestou nakúpili nejaké jedlo od pouličných predavačov a dorazili sme až k prístavu, kde sme počkali na ich kámoša, ktorý preváža loďou turistov. Do loďky sme naložili kozy, matoke, stavebný materiál aj seba a odviezli sa na jeden z ostrovov v jazere, kde kúpili pozemok a stavajú dom. Je to naozaj nádherný ostrov, vybrali si dobré miesto. Získať tu pozemok a postaviť dom je pre nás lacné. Dom stavajú tradičným spôsobom – z pálených hlinených tehál. Tehly vyrábali z hliny priamo na mieste i pálili. Stavba už stála, teraz čakajú na založenie okien a strechy. Keď sme dorazili bol už večer, takže sa začala pripravovať večera v „kuchyni“ – ktorá bola v tradičnom okrúhlom domčeku z hliny s trávovou strechou. Založili oheň v malej piecke, kde prevarili mlieko so sypaným čajom a vodou z jazera – toto je tradičný „čaj amate“, teda čaj s mliekom. Zatiaľ chlapi očistili matoke banány a uvarili „katogo“ – celé matoke banány varené vo vode najčastejšie s paradajkami. Samozrejme aj na toto použili vodu z jazera. No nič, povedala som si, že to nejako prežijem, veď sa hovorí, že Bunyoni lake je čisté. Tak sme večerali a kecali až do polnoci. Joseline je naozaj „open-minded“ emancipovaná žena, zase som sa dozvedela o ugandskej kultúre a ako ona vidí Európu, kde už viackrát bola s Tomášom. Bolo to veľmi zaujímavé. Spali sme v stanoch na brehu jazera, zaspávala som pri kŕkaní žiab a zobudila sa na spev vodných vtákov. Medzitým v noci bola búrka. Ráno som bola na prechádzke „u susedov“, na kopcoch nad jazerom. Práve vychádzalo slnko. Bolo to nádherné. Chvíľu som sa cítila ako v raji, ale potom sa ozvalo odniekiaľ „omužuuunguuuu“, ani neviem odkiaľ, ale niekto ma zbadal, tak už som zase bola v Afrike. Cestou sa samozrejme ku mne zase pripojili nejaké decká, a niektoré mi ponúkali africké ručné výrobky – nejaké taštičky upletené z trávy. Zase som ich sklamala, že „ sente apaana“ -nemám peniaze. Na kopci som videla živé predstavenie- tanec vtákov „crested cranes“, čo sú tunajšie žeriavy, ktoré má Uganda ako národný symbol, aj vo vlajke. Keď som sa vrátila späť, tak chlapi už popíjali „poridge“, čo je kaša z prosa a núkali aj mne. Po raňajkách s Tomášom a Joseline sme obhliadli stavbu a pustili sa do pokladania tehál okolo domu ako chodník. Povedala som si, že trocha manuálnej práce mi neuškodí, a ani neuškodilo. A aspoň viem ako sa tu v Afrike stavia dom, čo sa mi ešte môže zísť. Po práci som si zaplávala v jazere – to by som brala každý deň ! Potom sme mali obed, zase matoke, poobede sme ešte trochu pracovali. Potom som sa pripravila na spiatočnú cestu, akurát aj Tomáš a Joseline sa rozhodli, že pôjdu na návštevu k známemu do Rwandy, tak že ma zoberú aspoň do Kabale. Na pevninu nás zase zaviezol ich kámoš s loďou, mimochodom za 10 000 ugandských šilingov(čo je 100 Kč), za taký krátky úsek je to moc – toto je najdrahšia časť cesty. Potom z prístavu asi 30 min po safari ceste plnej výmoľov a kameňov až do mesta Kabale. Tam som chvíľu čakala, kým sa objaví nejaký minibus. Za chvíľu jeden prišiel, hneď na mňa pokrikovali, že kde idem, tak som pribehla. Šiel do Mbarary a bolo tam celkom dosť miesta, to znamená 2 ľudia na jedno sedadlo, čo je tu luxus. Cenu mi dali normálnu, nie ako pre „muzungu“ , od ktorých vždy pýtajú viac. Tak som sa viezla ! Cestou sa schytila poriadna búrka, že stierače nestíhali. Keď som dorazila do Rwahi, kde je odbočka z hlavnej cesty do Rushooky, tak našťastie búrka už bola miernejšia. Hneď sa okolo mňa zhŕkli boda-boda mani, že ma odvezú, tak som zjednala cenu a nasadla na boda-boda, ešte s jedným kolegom z dispenzára, ktorý sa tu nejako objavil. Už bola tma a pršalo, ale boda-boda man bol šikovný, takže sme šťastne dorazili do Rushooky.
