Ako čas plynie v Ugande

Uganďania majú večne čas na všetko. Hlavne na ľudí. Nikdy nemajú problém zastaviť sa a prehodiť pár slov, opýtať sa ako sa máš a čo robíš, prípadne aj pomôcť, aj keď o to neprosíš. Napríklad Silvester. Sestra Grace, u ktorej bývame nás včera zoznámila so Silvestrom- majiteľom neďalekej farmy (4km od nášho miesta). Hlavne kvôli Honzovi, ktorý by u neho mohol pracovať. Silvester nás veľkoryso všetkých pozval na farmu, predtým ešte sme potrebovali ísť do mesta, tak sa sám ponúkol, že nás odvezie. Potrebovali sme si vybrať peniaze z bankomatu, aby sme mohli zaplatiť ubytovanie u Grace. Bankomat, kde sme zastavili nechcel zobrať naše kreditky, preto sme chodili od jedného bankomatu k druhému, skúšali v každom či to pôjde, ale neúspešne. Silvester bol veľmi ochotný a keď sme to už chceli vzdať aj aby sme ho nezdržovali, tak so smiechom nás povzbudzoval, že v meste sú ešte ďalšie bankomaty, že vyskúšame ešte ďalšia dva. Nakoniec fungoval bankomat v Barclays bank, to sme boli nadšení !!! Zobral všetky naše kreditky, aj našu spoločnú k misijnému účtu ! Potom nás Silvester zobral na farmu, všetko nám tam poukazovali , je to farma kde sa učia študenti , je tam asi 60 študentov, niektorí nás sprevádzali a ukazovali nám tam čo tam všetko pestujú a chovajú- fakt úžasná veľká ekofarma, zvlášť keď je teraz všetko, čo je "organic" veľmi populárne! Ďalej sa prejavila mentalita Uganďanov- že na jednej strane oni sa vyhýbajú rozhodnutiam a nás nútia do okamžitého rozhodnutia – hneď sa pýtali Honzu, či už zajtra príde pracovať. Pritom oni sami sa vyhýbajú zodpovednosti ako len môžu, stále majú čas. Sú to veľmi hrdí ľudia, napríklad s.Grace- tvrdí, že potrebuje peniaze na stavbu nemocnice, ktorú sestry naplánovali, a v nás vidí sponzorov, tak už hneď od nás vyžadovala, aby sme jej zaplatili za 6 mesiacov dopredu, ako veľký boss- že to budú peniaze za naše ubytovanie a stravu a pritom týmto budeme podporovať stavbu ich nemocnice. Proste nechcú nič zadarmo, ale vždy je to akože za niečo. Mám pocit, že od nás bielych všeobecne ani tak nechcú aby sme u nich pracovali, niečo ich naučili, chcú hlavne peniaze a veci si oni robia po svojom- svojim pomalým tempom. Ale zase pozitívne je, že v nemocnici, aj keď máme pocit, že sa tu len pletieme a zavadziame, nám povedali, že to vôbec nie je tak, že sú radi, že sme tu. Konečne nás tu v nemocnici prijali a hneď nás aj zapojili. Najprv sme sa zapojili s americkou skupinkou do vizity, rozoberali sme pacientov, čo bolo super, pretože som sa dozvedela veľa zaujímavých vecí o malárii, nežiadúcich účinkoch chinínu, dôsledkoch cerebrálnej malárie, o tom ako liečia, ako robia testy apod. Získali sme veľa ďalších kontaktov na množstvo ľudí, hlavne vďaka Mary – Írke, ktorá tu žije už vyše 20 rokov a rozbieha tu rôzne projekty. Zoznámili sme sa s ňou fakt Božím riadením, lebo prvý deň sme len tak sedeli na rozcestí, pozorovali a zdravili okoloidúcich a vtedy šla okolo Mary, hneď sa pristavila, že nás ešte nevidela a pozvala nás na návštevu. Tu každý každého pozná, ľudia žijú ako komunita, takže sme ju bez problémov našli. Vďaka nej sme sa dozvedeli o histórii nemocnice, ako to tu vlastne funguje a že nie sme jediní, ktorí nemali nič zariadené, keď prišli, ale museli si všetko zariaďovať sami. Spoznali sme množstvo domácich, ktorí sa podieľajú na rôznych projektoch, napríklad pána z programu podobného ako naša „Adopce na dálku“, teda sponzoring detí chodiacich do školy. Deti, ktoré chodia do školy sú fakt šťastné, pretože veľa detí také šťastie nemá, musia tvrdo pracovať, chodia ušpinené a na hlavách nosia až 20 litrové kanystre s vodou, ktoré som ja s problémami vôbec zdvihla zo zeme ! Deti sú všade, je ich množstvo ! Niektoré sú vysmiate, majú iskričky v očiach, niektoré majú neskutočne smutné hlboké oči. Sú nádejou Ugandy, ale sú veľmi zraniteľné a zneužiteľné. Deti Ugandy sú krásne.

Setkání s Uganďany

Karoli :

Píši večer s čelovkou pod moskytiérou. Jak krásná atmosféra na psaní spolu s ugandskou hudbou, kterou slyším v dáli. Že by večerní chvály sester? Dnešní den byl krásný. Návštěva nemocnice ve mně vzbudila smíšené pocity. Tak ráda bych pomohla lidem, dětem, jež jsou zasaženi malárií. Snad i má ruka pomůže k dílu, k záchraně či alespoň ke zlepšení zdravotního stavu místních obyvatel. Očima Evropana tolik strádají Afričané. Přesto z nich září radost a chuť žít. Je to i v nás z evropského kontinentu? Odpoledne bylo využito z rekognoskování terénu. Katedrála, kterou máme hned za rohem, byla otevřená. Jak krásná je to budova. Chvíli se z nás stali „japončíci“, řádně jsme si ji zdokumentovali, ale poté jsme vstoupili dovnitř. Právě zde byla příprava na svatbu. Pečlivě jsem pozorovala veškeré úkony těch, které v sobotu čeká velký den. Okolí budovy i komplex patřící arcibiskupství Mbarary a řeholním sestrám dobré rady jsem si důkladně prohlížela. Cítila jsem čerstvý vzduch místy se však mísící s prachem ze silnice. Rostliny a stromy jsou zde neskutečně krásné a s porovnáním s Českou republikou tolik rozdílné a pro mě fascinující. Kolem šesté hodiny večerní se ulice najedou zaplnila modrými, růžovými i zelenými uniformami. Děli se vracely ze škol domů. Většina z nich si nesla jídlonosič, některé měly aktovku – batoh, jiné však své školní pomůcky nesly jednoduše v černých igelitových pytlících, nám známých z odpadkových košů. Byly oblečeny v čistých stejnokrojích, obuv však všechny neměly. Šly jednoduše naboso. Po menším ostychu se za námi rozběhly. Nejspíš je upoutaly fotoaparáty, protože jde vidět, že se moc rády fotí. Své pózy mají už tak nacvičeny, že by snad překonaly i kdejakou věhlasnou fotomodelku. Nedalo mi to, vytáhla jsem kameru. Neznají ji však, a tak staly strnulé, protože myslely, že je fotografuji. Nechala jsem toho. Dívaly se a čekaly, co udělám. Pedagogická duše se ve mně probudila a já jim začala kontrolovat sešity. V jejich očích bylo vidět potěšení, že zrovna jejich sešit jsem vzala do ruky. Obsah byl strohý – krásně napsané krátké anglické věty - This is a cow. This is a cat spolu s obrázky. Po chvíli čapění jsem musela vstát. Jejich tlak a zájem o kontrolu sešitu by mě totiž snadno mohl shodit na zem. Jde vidět, že se ve škole snaží. Když pomyslím, jaké materiální zabezpečení mají děti u nás, je mi jich líto. Sešity afrických dětí by se totiž snadno mohly připodobnit k sešitům, jež mívali naši prarodiče – bleděmodré, z papírů složením podobným našemu pijáku. Přesto jsou šťastné, vděčné a pyšné, že chodí do školy. To se o našich dětech tak často a přesvědčivě říct nedá, nemyslíte?

Prve dojmy z Ugandy

Prvé dojmy z Ugandy
16.6.2010 Uganda je proste hrozná a krásna zároveň. Cestou z Entebbe do Mbarary sme videli biedu a chatrče, a zároveň nádhernú úrodnú zem. Deti…množstvo detí. A množstvo mladých ľudí. Krásnych Ľudí. Uganďania sú krásny. Nosia nádherné farebné šaty, žiarivé farby. Stále nechápem, ako je to možné, že nevybledli od slnka. A že uprostred tej špiny a prachu sú všetci tak čisto oblečení. A tie biele uniformy policajtov ! To tiež nechápem. Nechápem tu ešte veľa vecí. Ako to tu môže všetko fungovať, keď sa zdá, že nič nefunguje, že tu nie je žiadny systém. Okolo cesty do Mbarary, popri celej ceste ten stý obraz – hlinené chatrče, pomalované šialenými farbami a reklamami – hlavne telekomunikačnú sieť ZAIN šialenej krikľavej ružovej farby. Pred chatrčami množstvo krámov – dvere, gauče, kreslá…pred nimi sediaci ľudia. Ako to, že všetci sedia pred chatrčami v tieni, pozorujú okoloidúcich a kecajú, jednoducho nerobia nič. Na šnúrach a kriakoch rozvešané prádlo. Ženy, deti nesúce na hlavách 20 litrové kanistry s vodou, alebo iný náklad… Deti vracajúce sa zo škôl pešo, dlhé, dlhé kilometre. Všadeprítomné motorky, s 3-4 cestujúcimi sediacimi často na boku. Šialená premávka- množstvo motoriek, trúbiacich áut, bicyklov, chodcov !!! Červená suchá zem. Víriaci sa prach. Banánové plantáže. Nákladiaky vezúce zelené banány. Množstvo banánov. Žiadny starí ľudia a bezdomovci. Nekonečná zeleň… Uganda !!!