Filozofická túra

Pred 2 týždňami nebolo v dispenzáriu veľa ľudí, pretože keď začalo pršať všetci kopú. To je tradícia. Všetci idú kopať na plantáže a rozprávajú stále len o kopaní, kto kde šiel kopať. Ale takto si aspoň môžu zarobiť nejaké peniaze, keď idú pre niekoho kopať. Takže preto nemajú čas byť chorí. Preto a pre pekné počasie sme sa s Kasiou rozhodli, že pôjdeme na výlet do kopcov. Nadchli sme aj s.Martinu, moju krajanku, už menej boli nadšené tri africké dievčatá, ktoré sú čakateľky (pripravujú sa stať sa sestrami). Martina ich musela presviedčať, že trocha pohybu im nezaškodí. Nakoniec šli. Cestou sme sa stavili u františkánov, lebo otec Teofil nám mal povedať cestu. Nakoniec šiel i on a Prosper. Vďaka Prosperovi to bola filozofická túra. Pred mesiacom totižto doštudoval filozofiu a prišiel k františkánom do Rushooky. Takže cesta vypadala asi tak, že na úvod mi dal otázku, či je civilizácia pozitívna alebo negatívna. Ja som mu odpovedala, že má niečo pozitívne aj negatívne. On povedal, že nevie, ale že stále hľadá. Potom mi rozprával o tom, že ako negatívne civilizácia prináša pocit nedostatku, pocit, že nám niečo chýba. Napríklad tu v Afrike : ľudia si žili spokojne, ráno vstali, šli kopať, jedli matoke, večer šli spokojne spať a boli šťastní, nič im nechýbalo. Pretože nevedeli, čo by im malo chýbať. Potom prišli belosi, priviezli svoju civilizáciu, svoje jedlo. Afričania zrazu videli, že okrem matoke sú tu ešte zemiaky, ryža apod., takže aj oni to chceli mať a začali cítiť nedostatok. Rozoberali sme rozdiel medzi africkou a našou mentalitou, vnímaním času. Afričania žijú ako komunita, my Európania sme individualisti. Afričania sa tešia z práce svojich rúk, my máme stroje a ľudské ruky potrebujeme čoraz menej. Tu je pre človeka bohatstvom potomstvo, u nás majetok. S tým potomstvom to nie je vždy správne, pretože niektorí ľudia chcú mať a majú potomstvo, ale už je pre nich druhoradé, či ho uživia. Čas vnímajú úplne inak. Tu je október vtedy, keď sa sadí na poliach fazuľa, ak ešte nie je počasie na sadenie, to znamená, že nie je október. Pre nás je to smiešne, lebo my musíme dodržiavať termíny a nedajbože niečo prešvihnúť. Ďalej mi Prosper hovoril, že teraz sa začína viac skúmať a objavovať africká filozofia, že je to veľmi zaujímavé. Rozprával mi o Rwande, odkiaľ pochádza. Afričania sa vedia tešiť z maličkostí. Im ľahko urobíte radosť. Niekedy sa stačí usmiať a pozdraviť ich. Čo som si všimla vo viacerých situáciách je, že dokážu na seba neskutočne žiarliť a závidieť si. Keď dáte niečo jednému, alebo len sa rozprávate s jedným, tak ostatní sa tvária ukrivdene a dívajú sa na vás, že prečo ste nespravodlivý. Napríklad, keď bol Moses z nášho labáku chorý, dala som mu avokádo a ostatní sa už ozývali, že aj oni chcú avokádu, že teraz chcú byť všetci chorí. Takže keď chcete niečo niekomu dať, tak nie pred ostatnými. Teraz to už viem. Myslím si, že je to aj tým, že v rodine je vždy veľa detí a tak medzi sebou bojujú, pretože ináč by sa im niečoho nedostalo. Späť k výletu. Nakoniec sme došli na vrchol nášho kopca. Počasie bolo perfektné, svietilo slnko, viditeľnosť dobrá. Fotili sme ostošesť. Chceli sme si urobiť spoločné foto, tak Kasia nastavila foťák na autospúšť. Nejako nás to nedobre cvaklo, a Prosper zahlásil, že kde je chyba, či je to „matter of visibility or matter of fixation“, nasledoval samozrejme výbuch smiechu. Takže takto to vyzerá s filozofom v praktickom živote. Filozofická túra sa vydarila, všetci sme sa vrátili domov celí.

Víkend pri Bunyoni Lake

Výlet k Bunyoni lake prvý septembrový víkend bol neplánovaný, a práve o to bol lepší. V sobotu ma v dispenzári zavolali z ambulancie, že prišiel niekto, s kým sa môžem rozprávať česky. Tak som hneď vedela, že je to Tomáš, ktorého mi už predtým spomínali, že tu žije. Áno bol to on, tak som sa zoznámila s ním a jeho ugandskou manželkou Joseline a ich ročným synom Kesim. Nejako prišlo do reči, že musím ich prísť navštíviť, len časovo sme sa nemohli zhodnúť, lebo odchádzali k Bunyoni lake, kde stavajú dom. Tak som sa opýtala, či môžem s nimi ísť hneď k Bunyoni. A bolo to ! Výlet bol naplánovaný.
Tomáš sa už naozaj stal Afričanom, pretože miesto dohodnutého času „medzi jednou a druhou“ , sa objavil o trištvrte na tri. Aj spôsob cestovania bol africký : na polorozpadnutom aute len s predným sedadlom, kde sme sedeli traja plus malý Kesi, vzadu na korbe viezol tri kozy, troch chlapov, ktorí mu mali pomáhať pri stavbe domu, trsy matoke banánov, dosky a iný stavebný materiál. Ale bola to perfektná cesta, pokecali sme si o kultúrnych rozdieloch, cestou nakúpili nejaké jedlo od pouličných predavačov a dorazili sme až k prístavu, kde sme počkali na ich kámoša, ktorý preváža loďou turistov. Do loďky sme naložili kozy, matoke, stavebný materiál aj seba a odviezli sa na jeden z ostrovov v jazere, kde kúpili pozemok a stavajú dom. Je to naozaj nádherný ostrov, vybrali si dobré miesto. Získať tu pozemok a postaviť dom je pre nás lacné. Dom stavajú tradičným spôsobom – z pálených hlinených tehál. Tehly vyrábali z hliny priamo na mieste i pálili. Stavba už stála, teraz čakajú na založenie okien a strechy. Keď sme dorazili bol už večer, takže sa začala pripravovať večera v „kuchyni“ – ktorá bola v tradičnom okrúhlom domčeku z hliny s trávovou strechou. Založili oheň v malej piecke, kde prevarili mlieko so sypaným čajom a vodou z jazera – toto je tradičný „čaj amate“, teda čaj s mliekom. Zatiaľ chlapi očistili matoke banány a uvarili „katogo“ – celé matoke banány varené vo vode najčastejšie s paradajkami. Samozrejme aj na toto použili vodu z jazera. No nič, povedala som si, že to nejako prežijem, veď sa hovorí, že Bunyoni lake je čisté. Tak sme večerali a kecali až do polnoci. Joseline je naozaj „open-minded“ emancipovaná žena, zase som sa dozvedela o ugandskej kultúre a ako ona vidí Európu, kde už viackrát bola s Tomášom. Bolo to veľmi zaujímavé. Spali sme v stanoch na brehu jazera, zaspávala som pri kŕkaní žiab a zobudila sa na spev vodných vtákov. Medzitým v noci bola búrka. Ráno som bola na prechádzke „u susedov“, na kopcoch nad jazerom. Práve vychádzalo slnko. Bolo to nádherné. Chvíľu som sa cítila ako v raji, ale potom sa ozvalo odniekiaľ „omužuuunguuuu“, ani neviem odkiaľ, ale niekto ma zbadal, tak už som zase bola v Afrike. Cestou sa samozrejme ku mne zase pripojili nejaké decká, a niektoré mi ponúkali africké ručné výrobky – nejaké taštičky upletené z trávy. Zase som ich sklamala, že „ sente apaana“ -nemám peniaze. Na kopci som videla živé predstavenie- tanec vtákov „crested cranes“, čo sú tunajšie žeriavy, ktoré má Uganda ako národný symbol, aj vo vlajke. Keď som sa vrátila späť, tak chlapi už popíjali „poridge“, čo je kaša z prosa a núkali aj mne. Po raňajkách s Tomášom a Joseline sme obhliadli stavbu a pustili sa do pokladania tehál okolo domu ako chodník. Povedala som si, že trocha manuálnej práce mi neuškodí, a ani neuškodilo. A aspoň viem ako sa tu v Afrike stavia dom, čo sa mi ešte môže zísť. Po práci som si zaplávala v jazere – to by som brala každý deň ! Potom sme mali obed, zase matoke, poobede sme ešte trochu pracovali. Potom som sa pripravila na spiatočnú cestu, akurát aj Tomáš a Joseline sa rozhodli, že pôjdu na návštevu k známemu do Rwandy, tak že ma zoberú aspoň do Kabale. Na pevninu nás zase zaviezol ich kámoš s loďou, mimochodom za 10 000 ugandských šilingov(čo je 100 Kč), za taký krátky úsek je to moc – toto je najdrahšia časť cesty. Potom z prístavu asi 30 min po safari ceste plnej výmoľov a kameňov až do mesta Kabale. Tam som chvíľu čakala, kým sa objaví nejaký minibus. Za chvíľu jeden prišiel, hneď na mňa pokrikovali, že kde idem, tak som pribehla. Šiel do Mbarary a bolo tam celkom dosť miesta, to znamená 2 ľudia na jedno sedadlo, čo je tu luxus. Cenu mi dali normálnu, nie ako pre „muzungu“ , od ktorých vždy pýtajú viac. Tak som sa viezla ! Cestou sa schytila poriadna búrka, že stierače nestíhali. Keď som dorazila do Rwahi, kde je odbočka z hlavnej cesty do Rushooky, tak našťastie búrka už bola miernejšia. Hneď sa okolo mňa zhŕkli boda-boda mani, že ma odvezú, tak som zjednala cenu a nasadla na boda-boda, ešte s jedným kolegom z dispenzára, ktorý sa tu nejako objavil. Už bola tma a pršalo, ale boda-boda man bol šikovný, takže sme šťastne dorazili do Rushooky.

Príbeh Joventy

Joventa je krásna mladá žena. Aj keď trpí nevyliečiteľnou chorobou – rakovinou. Niekedy sa rada a často smiala, dokonca aj teraz, keď už má pre pokročilú rakovinu silné bolesti, sa dokáže ešte smiať. Je to neuveriteľné. Má štyri malé deti – od jedného roku do desiatich a nezahojiteľnú ranu na hrudi. Jej druhý manžel pracuje v Mbarare, aby zarobil peniaze na živobytie a na silné lieky proti bolesti. Keď som prvý raz vkročila do jej domu, s Kasiou a sestrou Mirou, deti boli na nás „bazungu“ zvedavé, najmladšie ročné dievčatko sa rozplakalo, lebo je veľmi bojazlivá. Pred časom bola ťažko podvyživená, našťastie sa dostala do nemocnice, kde jej pomohli, ale odvtedy je taká uplakaná. Deti sedeli dnu na podlahe z udupanej hliny, práve jedli obed z jedného veľkého hliníkového taniera – matoke a fazuľu. Ušpinené, usoplené, jedli rukami ako je tu zvykom.
Podarilo sa nám presvedčiť Joventu, aby nám ukázala ranu na hrudi. Mala ju zaplátanú blatom, asi preto, aby necítila zápach, ktorý sa z nej šíri, alebo ju jednoducho nechcela mať na očiach. Tá rana je nevyliečiteľná. Je obrovská. Jediné, čo môžeme pre ňu urobiť, je chrániť ju pred infekciou a tlmiť veľké bolesti. Chcela som Joventu presvedčiť, aby šla s nami do dispenzára, že jej ranu ošetríme, ale nechcela. Na druhý deň, keď sme k nej prišli so všetkým potrebným materiálom, nechala si pichnúť injekciu proti bolesti a ošetriť ranu. Zázrak, že nás nechala to urobiť. Videla som, aké má bolesti, ale cez bolesť sa dokázala smiať. O dva dni sme zase prišli, najmladšie dievčatko už ani neplakalo, staršie deti sa zase zvedavo dívali, čo robíme. O ďalšie dva dni nás čakalo prekvapenie- Joventa sama prišla do dispenzára a nechala sa ošetriť. To bol naozaj zázrak, lebo Joventa je veľmi tvrdohlavá a ako som sa dozvedela, dlho odmietala pomoc. Keď bola rakovina ešte v začiatku, zdravotná sestra z dispenzára ju odoslala k operácii do nemocnice, sestry jej zariadili transport, ona ale odmietla všetku pomoc. Potom sa vraj liečila sa u nejakého šarlatána bylinami. Keď ju po čase sestra Mira navštívila, rakovina už bola v pokročilom štádiu. Potom Joventa postupne schudla, strácala silu, je zázrak, že sa ešte dokáže postarať o deti. Teraz chodí do dispenzára každý druhý deň. Ranu preväzujem, vyzerá lepšie, ale nikdy sa nezahojí. Joventa bude strácať sily ďalej.

Night dancer

Odrazu sa v internátnej škole oproti konventu začali diať zvláštne veci. Do dispenzária začali chodiť podivuhodné prípady. Dievčatá s porezanými prstami, dievčatá chodiace akoby tancovali. Takto prišla do dispenzária aj dcéra našej kuchárky, Janet. Pekné šikovné 16 ročné dievča. Vyzerala akoby duchom neprítomná, smutná, že od rána ako sa zobudila, nemôže poriadne chodiť, ale chodí akoby tancovala, s podlamovaním kolien. Neurologické vyšetrenie úplne normálne, bolo mi jasné, že problém bude v jej hlave. Nedostali sme z nej veľa a už vôbec nie súvislé veci. Spomínala niečo o „night dancer“ , po našom niečo ako bosorka. „Night dancer“ v noci potichu príde pred váš dom, začne tancovať, často nahá a potichu sa vkradne až k vašej posteli, kde vás svojim tancom uvedie do tranzu. Potom vás poreže, aby získala vašu krv, čím má v rukách váš život. Má moc vám nejako ublížiť, spôsobiť chorobu, vziať vám krásu, vedomosti, alebo iné vlastnosti. Takto tomu ľudia veria, je to v nich hlboko zakorenené. Často ľudia presne nevedia, kto je „night dancer“, ale keď ich pristihnú, poriadne ich zbijú. Tieto schopnosti sa dedia z generácie na generáciu. Sú to často ženy, o ktorých by ste to nepovedali, zdajú sa byť dobré kresťanky apod. To, že robia takéto veci, je silnejšie než oni, neubránia sa tomu. V kopcoch okolo Rushooky, je vraj veľa takýchto tanečníc.
My, Európania, to nikdy nepochopíme. Ale pre týchto ľudí je to ich tradičná, hlboko zakorenená viera, prírodné náboženstvo. Všetci tomu veria, dokonca aj mnohí vzdelaní ľudia.
Janet je šikovné dievča, s učením nemá problémy, krásne tancuje. Bola vystrašená. Možno sa bála, že jej „night dancer“ zoberie to, že sa jej v škole darí, alebo jej tanec. To nikto nevie. Nevieme a nepochopíme, čo sa v nej deje. Janet sme poslali domov, aby pár dní bola mimo školu. A aby sa odsťahovala z internátu.
Janet bola posledný prípad pred prázdninami. Predtým tam bolo rovnako „tancujúce“ dievča a pár dievčat s porezanými prstami. Žiadna nechcela povedať, čo sa v škole deje. Báli sa, že im dievča – „night dancer“ ublíži. Zorganizovali sme míting s riaditeľom školy, aby vedel, čo sa deje. Samozrejme už o tom vedel. Dievča, ktoré podozrievali, že je „night dancer“ vylúčili z internátu. Našli jej kufor, kde si mysleli, že nájdu veci, ktoré zobrala dievčatám, aby im pobosorovala , ampulky s krvou, rastliny, ale údajne tam nenašli nič. Ktovie, kde je pravda.
Za pár dní, keď sme boli Janet navštíviť, už chodila normálne. Do školy sa jej ale nechcelo vrátiť, nebola tým nadšená, keď sme to spomenuli.
Teraz majú decká 2 týždne prázdniny, je tu ticho. Prázdniny začínajú obyčajne vtedy, keď dôjde jedlo. Za chvíľu ich tu máme zase. Okolo 800 detí. Uvidíme, či vylúčili správneho človeka, alebo sa budú udalosti opakovať.

Projekt s moskytierami

Tieto prvé dva júlové týždne sme zamestnaní projektom s moskytiérami. Celé to vzniklo tak, že volal Bonaventura a prosil nás, aby sme urobili prieskum domácností v Isingiro district, kde pred rokom distribuovali moskytiéri. Zdalo sa mi to hneď veľmi zaujímavé : môžeme sa podívať do domácností, ako ľudia žijú a vidieť aké sú ich potreby. Teraz je akurát obdobie vyššieho výskytu malárie, veľa našich známych má maláriu. Je veľmi sucho, všetko je zaprášené, šedé, žlté. Prvý dážď čakáme 15.augusta, potom začne obdobie dažďov. Späť k projektu. Ako sme vlastne došli k tomu, o čo presne ide a ako sme prišli k dopravnému prostriedku radšej nebudem opisovať. Bolo to zase zdĺhavé a nejasné jednanie s Uganďanmi. Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, čo sme chceli, aby sme mohli túto prácu robiť. Ide o to, že vďaka medzinárodnej organizácii „Against malaria“ bolo v distrikte Isingiro (ktorý ešte spadá pod Mbararu) pred rokom rozdaných 1000 moskytiér do 8 dedín v tomto distrikte. Teraz organizácia Against malaria potrebuje spätnú informáciu o tom, či ľudia tieto moskytiéri používajú, v akom sú stave apod. Bonaventura mi poslal kontakt na „health officer“ z Isingiro district, dr.Jamesa, s ktorým sme sa dohodli na stretnutie. Hneď v ten deň sme aj vyrazili do terénu. Videli sme 13 domácností v 2 dedinách. Bola som veľmi prekvapená, že ľudia moskytiéri fakt používajú. Pretože som počula historky o tom, že z moskytiér sa bežne stávajú záclonky na okná, závesy, svadobné šaty , závoje apod. Akurát v jednej rodine, ktorú sme navštívili nám doniesli moskytiéru, ktorú pred rokom dostali, v neporušenom obale. Vysvetľovali nám, že ich rodina má 6 členov a moskytiéra je len 1, takže sa nevedia dohodnúť kto pod ňou bude spávať, aby nikto nebol ukrivdený. Veľa rodín vedelo ako sa moskytiéra správne musí podkasať pod matrace. Je tu veľa veľkých rodín – majú aj 10 a viac detí, takže moskytiéri, ktoré dostali , nestačia.
Tento týždeň sme dokončili ďalšie dediny, dohromady 50 dotazníkov. Rozdelili sme sa na 2 skupiny- ja a doktor James, a Karolína, Ester a Absolón. Honza bol náš „the best driver“ ako vždy. Bolo to vyčerpávajúce, v tej horúčave, prachu, lebo je obdobie sucha, prešli sme množstvo domácností, nie všetky mali moskytieri, tak sme hľadali tie, ktoré majú. V stredu sme videli 7 domov, vo štvrtok až 30. To ma dorazilo. Medzi rečou som sa dr.Jamesa pýtala, ako je to tu s očkovaním. Povedal, že dostávajú zadarmo od vlády vakcíny pre deti – tetanus, measles (spalničky), DPT , BCG, polio. Pýtala som sa, ako to v tomto distrikte vypadá s novorodeneckým tetanom. V afrických krajinách je to častý problém, pretože je zvykom po pôrode pupočník zaplácnuť hlinou, aby sa zastavilo krvácanie, alebo kravským lajnom. Hovoril, že majú veľmi málo prípadov – tak 1-2 ročne. To je dobre. Je to aj práca CORPs – komunitných dobrovoľníkov- sú to laici, ktorí sa pravidelne vzdelávajú a potom šíria osvetu u svojich ľudí v dedine. Projekt CORPs sa rozbehol práve v regióne Mbarara (tu je jednoduchšie začínať všetko, pretože z tohto regiónu pochádza prezident a veľa ľudí vo vláde). Najväčšími zdravotnými problémami sú tu malária, HIV/AIDS, helmintózy (červy-paraziti), ďalej choroby z nedostatočnej hygieny (stále nie je zvykom umývať si ruky) a choroby prenášané nečistou vodou. Je tu program na odčervovanie detí, prebieha 2 krát ročne, ale ku všetkým deťom a do všetkých dedín sa aj tak nedostane. Predtým mi niekto už ukazoval rastlinu, ktorej korene ľudia používajú ako prírodný a veľmi účinný prostriedok na odčervenie, všetci ľudia o tom ale nevedia.
Takže prieskum používania moskytiér je hotový, videli sme, že moskytieri ľudia naozaj používajú, len žiaľ, nie všetci ich majú a nie pre všetkých členov domácností. Isingiro district má až 450 000 obyvateľov. Napísala som „report“ a chcem požiadať organizáciu o ďalšie moskytiéri. Uvidíme, ako to dopadne.

Nádherný víkend v Rushooke

Prvý júlový víkend sme mali možnosť stráviť v nádhernom hornatom kraji asi 100km juhozápadne od Mbarary, v dedinke Rushooka. Pozvanie sme mali od sestier, ktoré tu dlhé roku vedú zdravotné stredisko (mimochodom vychýrené v okolí ako najlepšie). Informácie sa tu v Ugande šíria rýchlo- ústne, každý o všetkom vie, čo kde je a čo sa kedy koná, stačí sa len opýtať a viete najnovšie novinky.
Sestry majú okrem tohto centra v Rushooke aj formačný dom v Ruti – dedine 7km od Mbarary. V Ruti sme sa konečne stretli so sestrou Martinou, Slovenkou, mojou krajankou ! Tá bola predtým v Rushooke, len posledné 2 týždne je v Ruti. Do Rushooky sme mali ísť autobusom a na boda-boda, čo by bolo veľmi dobrodružné podľa toho, čo sme sa potom dozvedeli o tunajšej verejnej doprave, ale nakoniec sme šli autom s Martinou, ktorá chcela jeden deň stráviť v milovanej Rushooke. Už sa jej vôbec nedivím, prečo jej Rushooka tak chýba ! Je to doslova a do písmena dedinka v údolí, leží v nadmorskej výške okolo 1700 m.n.m., okolo sú hory. Ale dostať sa do Rushooky je tiež dobrodružstvo. Vedie tam odbočka z hlavnej cesty do Kabale (tunajšej „highway“ samá jama), cez dedinu Rwahi, po poľnej hrboľatej ceste s výmoľmi a mlákami s vodou a bahnom na niektorých miestach, fakt africké safari. Safari znamená cesta. Cestou sme sa ešte dozvedeli zaujímavé „stories“ od sestry pochádzajúcej z Rushooky. Rozprávala nám zaujímavosti zo života ugandských žien. Vdovy, ktoré sa chcú znova vydať, musia svoje deti nechať u svojej matky, pretože inak nemajú šancu. Preto toľko detí žije u babičky. Opýtala som sa, či sa predsa len niekedy nenájde muž, ktorý by chcel prijať aj jej deti, ale sestra ma hneď uzemnila : „No chance, my dear.“ Ženy často rodia tak, že ráno idú na pole a večer sa vracajú s dieťaťom. Väčšinou im pri pôrode nik nepomáha. Ak rodia doma, tak manžel predtým vždy utečie, že má niečo dôležité vybaviť. Niekedy im pomáha aspoň matka. Niet sa čo diviť, prečo toľko detí umiera pri alebo krátko po pôrode.
Sestry majú v Rushooke postavený dom v európskom štýle, hneď vedľa je zdravotné centrum- dispenzario, kde pracujú 3 sestry- jedna v lekárni, ostatné 2 robia administratívu, ďalej tam majú miestny personál. Sklad liekov obsahuje všetko potrebné, sestry pravidelne mesačne vozia zásoby z Kampaly z centrálneho skladu liekov. Všade je poriadok, čisto. Tak veľmi sa to líši od afrického chaosu. Sestry by mohli zamestnať mňa, pretože potrebujú doktora a väčšinou k nim prichádzajú len študenti medicíny z Európy na leto. Za týždeň má priletieť Poľka. Ja som veľmi rada, že ma tu potrebujú, bude to skvelá skúsenosť a dobrá lekcia tropickej medicíny. Len ma mrzí, že ostatní ešte nič nemajú. Rushooka je nádherná, každý deň sme boli v okolitých kopcoch. Výhľad je krásny. Cestou sme stretávali otrhané deti pasúce všadeprítomné kozy, dievčatá s jedným dieťaťom na chrbte a často tehotné už s druhým. Deti po nás pokrikovali „Muzungu, Bazungu“, ale na to sme už zvyknutí. V nedeľu sme boli na omši, kostol tu spravujú františkáni (Poliak Teofil a Talian Carmello, ktorý má zrovna maláriu). Kostol bol plný farebných uniforiem so žiarivo žltými tričkami detí študujúcich na St. Paul Secondary School. Bolo to úžasné – spev, bubny, tlieskanie, mávanie. Spievali fakt všetci. Na konci si Teofil neodpustil a zavolal nás dopredu, aby sme sa predstavili. Tak aspoň už pre nich nie sme len „Bazungu“ . Krásny víkend nám skončil, v pondelok ráno sme sa vrátili do Mbarary, a začali vymýšľať ďalšie projekty.

Prieskum komunít v okolí Mbarary

Posledný júnový týždeň sme spolu s Američanmi robili prieskum komunít v okolí Mbarary. Amíkom šlo hlavne o vyplnenie formulárov, z čoho budú robiť štatistické vyhodnotenie. Mne šlo hlavne o to, vidieť ako tu ľudia žijú. V utorok sme boli v časti Nyamitangy nazývanej TSIGYE (siče). Pre upresnenie- Nyamitanga je časť Mbarary, kde bývame. Má jednu veľkú časť nazývanú „The Catholic Hill“, kde je katedrála, katolíckymi misiami založené školy a centrá. Ďalšia časť Nyamitangy je moslimská, je tu mešita, z ktorej každý deň v dané hodiny počujeme modliaceho sa muzeína až k nám.
Ľudia, ktorých sme navštívili spolu s našimi tlmočníkmi boli lepšie postavení. Tu v Ugande sa to posudzuje podľa toho, akú strechu na dome majú- tí lepšie postavení plechovú, ďalej podľa toho, či majú elektriku, či vlastnia TV, prípadne rádio, bicykel alebo dokonca motorku, aký veľký dom majú. Všetci Uganďania, aj keď žijú v neuveriteľnej špine a umývajú sa len raz za čas (posudzujem podľa vône, ktorá sa okolo nich šíri) si potrpia na pekné a čisté oblečenie. Ženy nosia šaty z nádherných látok. A ako sa nosia ! Žiadne krivé kyfoskoliotické chrbty ako u nás.
V rodine, v ktorej sme boli, žila matka s 2 synmi vo veku okolo 12r., 2 dospelými dcérami a ich deťmi. Manžel pani zomrel pred pár rokmi. Mali plechovú strechu. Deti mohli chodiť do školy. V dome mali elektriku, TV, jednu veľkú miestnosť – obývačku, kde mali dokonca stôl a kreslá, aj keď poriadne ošumelé, ale predsa. Mali 2 spálne – malé tmavé miestnosti, kde bola jedna veľká posteľ a nahádzané oblečenie a rôzne iné veci. Uganďania si na poriadok nepotrpia. Niektoré veci, ktoré my pokladáme za dôležité, oni vôbec neriešia. Podlaha tradične hlinená. Kuchyňu tu ľudia mávajú obvykle vonku – nejaký provizórny stôl, alebo jednoducho na zemi pohádzané kuchynské náradie – teda 1 hrniec, nôž, varechy. Varia väčšinou na ohni. Tí lepší majú latríny, kde sú jednoducho v zemi vyhĺbené diery a akási „kúpeľňa“- živým plotom obohnaná komôrka, kde sa kúpu. Táto rodina mala aj kurín s pár kurami, pár kôz a políčko pri dome s banánovníkmi, kukuricou, fazuľou, prosom. Pani domu si privyrába pletením slamených košíkov a rohoží.
Ďalšie rodiny sme navštívili vo štvrtok v osade Rwariire, asi 4 km od Nyamitangy. Prvá rodina bola neúplná, sama pani domu so svojou matkou a 2 deťmi – 8-ročným dievčaťom a 4-ročným chlapcom. Otec im zomrel pred pár rokmi, bola to nejaká nehoda. Pani domu cez deň zháňa jedlo, kým jej matka varí a stará sa o deti. Nemajú to ľahké. Jedia prevažne matoke, ako väčšina ľudí, a takisto ako pre väčšinu ľudí, je to ich jediné jedlo za deň. Fazule majú 2x týždenne, našťastie mávajú často mlieko ako náhradu proteínov, pretože skupujú od farmárov mlieko, prevárajú ho, plnia do fliaš a predávajú. Majú malý obchodík so základnými potravinami. V dome majú jednu miestnosť, ktorá je vlastne obchod a slúži zároveň ako nejaká obývačka a maličkú spálňu, kde spia všetci. Nemajú elektriku. Väčšinu času trávia vonku. Varia na ohni. Ale majú plechovú strechu. U tejto rodiny sme sa dozvedeli ešte smutný príbeh. Pani domu nám rozprávala, ako jej bratia zahynuli v r.2000 pri hromadnom upálení v meste Kanungu. Šlo o nejakú sektu, ktorá hlásala, že prichádza koniec sveta a kto sa chce dostať do neba má všetko predať sekte a prísť na miesto hromadného upálenie- iba tak sa mali údajne dostať do neba. Veľa jednoduchých ľudí, ktorí boli zúfalí tomu uverilo. Veľa ľudí takto prišlo o svojich drahých a o majetok. Aj to je Uganda.
Ďalšia rodina bola takmer až zámožná, všetko sa to odrážalo od toho, že obaja rodičia boli dobre vzdelaní- otec hovoril plynule anglicky, vyštudoval „Business School“, matka takisto hovorila dobre anglicky a mala vyštudovanú „Nursing School“. V dome mali „Drug store“- to je akási obdoba lekárne, kde majú najzákladnejšie lieky ako Paralen a dokonca niektoré antibiotiká. V dome mali elektriku, mali rádio a bicykel. Mali 2 oddelené spálne – jednu pre deti, jednu pre seba. Všetky postele mali moskytiéri ! To bolo prvý krát, kedy sme videli u bežných ľudí moskytiéru. Rodina má 4 deti, najstarší syn má 16 rokov, najmladší 6. Všetky deti okrem 6-ročného Roberta boli v škole. Pán domu nám nadšený ukazoval záhradu pri dome, kde mal mangá, papáju, samozrejme neodmysliteľné banánovníky, proso, kukuricu. Pre vodu chodia asi 1km cesty od domu do nejakého jazierka. Niektoré rodiny aj vyše 4km. Býva to úloha hlavne detí, ktoré nosia na hlavách niekedy aj 20 litrové kanistre.
To boli tie lepšie rodiny. Ostatné skupiny, ktoré navštívili oveľa chudobnejšie rodiny rozprávali smutnejšie príbehy. Videli rodinu, kde boli členovia HIV+, polosiroty. Deti, ktoré niektorí deň nedostanú jedlo, rodina žije v jednej malej špinavej miestnosti, nemajú na školu apod.
Mali sme možnosť vidieť, že postavenie rodiny veľmi závisí od vzdelania, aké majú jej členovia. Bolo vidieť, akú biedu spôsobuje HIV, mylné učenie, malária. Bola tu veľmi dobrá skúsenosť, že sme nahliadli do domácností.