Projekt s moskytierami

Tieto prvé dva júlové týždne sme zamestnaní projektom s moskytiérami. Celé to vzniklo tak, že volal Bonaventura a prosil nás, aby sme urobili prieskum domácností v Isingiro district, kde pred rokom distribuovali moskytiéri. Zdalo sa mi to hneď veľmi zaujímavé : môžeme sa podívať do domácností, ako ľudia žijú a vidieť aké sú ich potreby. Teraz je akurát obdobie vyššieho výskytu malárie, veľa našich známych má maláriu. Je veľmi sucho, všetko je zaprášené, šedé, žlté. Prvý dážď čakáme 15.augusta, potom začne obdobie dažďov. Späť k projektu. Ako sme vlastne došli k tomu, o čo presne ide a ako sme prišli k dopravnému prostriedku radšej nebudem opisovať. Bolo to zase zdĺhavé a nejasné jednanie s Uganďanmi. Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, čo sme chceli, aby sme mohli túto prácu robiť. Ide o to, že vďaka medzinárodnej organizácii „Against malaria“ bolo v distrikte Isingiro (ktorý ešte spadá pod Mbararu) pred rokom rozdaných 1000 moskytiér do 8 dedín v tomto distrikte. Teraz organizácia Against malaria potrebuje spätnú informáciu o tom, či ľudia tieto moskytiéri používajú, v akom sú stave apod. Bonaventura mi poslal kontakt na „health officer“ z Isingiro district, dr.Jamesa, s ktorým sme sa dohodli na stretnutie. Hneď v ten deň sme aj vyrazili do terénu. Videli sme 13 domácností v 2 dedinách. Bola som veľmi prekvapená, že ľudia moskytiéri fakt používajú. Pretože som počula historky o tom, že z moskytiér sa bežne stávajú záclonky na okná, závesy, svadobné šaty , závoje apod. Akurát v jednej rodine, ktorú sme navštívili nám doniesli moskytiéru, ktorú pred rokom dostali, v neporušenom obale. Vysvetľovali nám, že ich rodina má 6 členov a moskytiéra je len 1, takže sa nevedia dohodnúť kto pod ňou bude spávať, aby nikto nebol ukrivdený. Veľa rodín vedelo ako sa moskytiéra správne musí podkasať pod matrace. Je tu veľa veľkých rodín – majú aj 10 a viac detí, takže moskytiéri, ktoré dostali , nestačia.
Tento týždeň sme dokončili ďalšie dediny, dohromady 50 dotazníkov. Rozdelili sme sa na 2 skupiny- ja a doktor James, a Karolína, Ester a Absolón. Honza bol náš „the best driver“ ako vždy. Bolo to vyčerpávajúce, v tej horúčave, prachu, lebo je obdobie sucha, prešli sme množstvo domácností, nie všetky mali moskytieri, tak sme hľadali tie, ktoré majú. V stredu sme videli 7 domov, vo štvrtok až 30. To ma dorazilo. Medzi rečou som sa dr.Jamesa pýtala, ako je to tu s očkovaním. Povedal, že dostávajú zadarmo od vlády vakcíny pre deti – tetanus, measles (spalničky), DPT , BCG, polio. Pýtala som sa, ako to v tomto distrikte vypadá s novorodeneckým tetanom. V afrických krajinách je to častý problém, pretože je zvykom po pôrode pupočník zaplácnuť hlinou, aby sa zastavilo krvácanie, alebo kravským lajnom. Hovoril, že majú veľmi málo prípadov – tak 1-2 ročne. To je dobre. Je to aj práca CORPs – komunitných dobrovoľníkov- sú to laici, ktorí sa pravidelne vzdelávajú a potom šíria osvetu u svojich ľudí v dedine. Projekt CORPs sa rozbehol práve v regióne Mbarara (tu je jednoduchšie začínať všetko, pretože z tohto regiónu pochádza prezident a veľa ľudí vo vláde). Najväčšími zdravotnými problémami sú tu malária, HIV/AIDS, helmintózy (červy-paraziti), ďalej choroby z nedostatočnej hygieny (stále nie je zvykom umývať si ruky) a choroby prenášané nečistou vodou. Je tu program na odčervovanie detí, prebieha 2 krát ročne, ale ku všetkým deťom a do všetkých dedín sa aj tak nedostane. Predtým mi niekto už ukazoval rastlinu, ktorej korene ľudia používajú ako prírodný a veľmi účinný prostriedok na odčervenie, všetci ľudia o tom ale nevedia.
Takže prieskum používania moskytiér je hotový, videli sme, že moskytieri ľudia naozaj používajú, len žiaľ, nie všetci ich majú a nie pre všetkých členov domácností. Isingiro district má až 450 000 obyvateľov. Napísala som „report“ a chcem požiadať organizáciu o ďalšie moskytiéri. Uvidíme, ako to dopadne.

Nádherný víkend v Rushooke

Prvý júlový víkend sme mali možnosť stráviť v nádhernom hornatom kraji asi 100km juhozápadne od Mbarary, v dedinke Rushooka. Pozvanie sme mali od sestier, ktoré tu dlhé roku vedú zdravotné stredisko (mimochodom vychýrené v okolí ako najlepšie). Informácie sa tu v Ugande šíria rýchlo- ústne, každý o všetkom vie, čo kde je a čo sa kedy koná, stačí sa len opýtať a viete najnovšie novinky.
Sestry majú okrem tohto centra v Rushooke aj formačný dom v Ruti – dedine 7km od Mbarary. V Ruti sme sa konečne stretli so sestrou Martinou, Slovenkou, mojou krajankou ! Tá bola predtým v Rushooke, len posledné 2 týždne je v Ruti. Do Rushooky sme mali ísť autobusom a na boda-boda, čo by bolo veľmi dobrodružné podľa toho, čo sme sa potom dozvedeli o tunajšej verejnej doprave, ale nakoniec sme šli autom s Martinou, ktorá chcela jeden deň stráviť v milovanej Rushooke. Už sa jej vôbec nedivím, prečo jej Rushooka tak chýba ! Je to doslova a do písmena dedinka v údolí, leží v nadmorskej výške okolo 1700 m.n.m., okolo sú hory. Ale dostať sa do Rushooky je tiež dobrodružstvo. Vedie tam odbočka z hlavnej cesty do Kabale (tunajšej „highway“ samá jama), cez dedinu Rwahi, po poľnej hrboľatej ceste s výmoľmi a mlákami s vodou a bahnom na niektorých miestach, fakt africké safari. Safari znamená cesta. Cestou sme sa ešte dozvedeli zaujímavé „stories“ od sestry pochádzajúcej z Rushooky. Rozprávala nám zaujímavosti zo života ugandských žien. Vdovy, ktoré sa chcú znova vydať, musia svoje deti nechať u svojej matky, pretože inak nemajú šancu. Preto toľko detí žije u babičky. Opýtala som sa, či sa predsa len niekedy nenájde muž, ktorý by chcel prijať aj jej deti, ale sestra ma hneď uzemnila : „No chance, my dear.“ Ženy často rodia tak, že ráno idú na pole a večer sa vracajú s dieťaťom. Väčšinou im pri pôrode nik nepomáha. Ak rodia doma, tak manžel predtým vždy utečie, že má niečo dôležité vybaviť. Niekedy im pomáha aspoň matka. Niet sa čo diviť, prečo toľko detí umiera pri alebo krátko po pôrode.
Sestry majú v Rushooke postavený dom v európskom štýle, hneď vedľa je zdravotné centrum- dispenzario, kde pracujú 3 sestry- jedna v lekárni, ostatné 2 robia administratívu, ďalej tam majú miestny personál. Sklad liekov obsahuje všetko potrebné, sestry pravidelne mesačne vozia zásoby z Kampaly z centrálneho skladu liekov. Všade je poriadok, čisto. Tak veľmi sa to líši od afrického chaosu. Sestry by mohli zamestnať mňa, pretože potrebujú doktora a väčšinou k nim prichádzajú len študenti medicíny z Európy na leto. Za týždeň má priletieť Poľka. Ja som veľmi rada, že ma tu potrebujú, bude to skvelá skúsenosť a dobrá lekcia tropickej medicíny. Len ma mrzí, že ostatní ešte nič nemajú. Rushooka je nádherná, každý deň sme boli v okolitých kopcoch. Výhľad je krásny. Cestou sme stretávali otrhané deti pasúce všadeprítomné kozy, dievčatá s jedným dieťaťom na chrbte a často tehotné už s druhým. Deti po nás pokrikovali „Muzungu, Bazungu“, ale na to sme už zvyknutí. V nedeľu sme boli na omši, kostol tu spravujú františkáni (Poliak Teofil a Talian Carmello, ktorý má zrovna maláriu). Kostol bol plný farebných uniforiem so žiarivo žltými tričkami detí študujúcich na St. Paul Secondary School. Bolo to úžasné – spev, bubny, tlieskanie, mávanie. Spievali fakt všetci. Na konci si Teofil neodpustil a zavolal nás dopredu, aby sme sa predstavili. Tak aspoň už pre nich nie sme len „Bazungu“ . Krásny víkend nám skončil, v pondelok ráno sme sa vrátili do Mbarary, a začali vymýšľať ďalšie projekty.

Prieskum komunít v okolí Mbarary

Posledný júnový týždeň sme spolu s Američanmi robili prieskum komunít v okolí Mbarary. Amíkom šlo hlavne o vyplnenie formulárov, z čoho budú robiť štatistické vyhodnotenie. Mne šlo hlavne o to, vidieť ako tu ľudia žijú. V utorok sme boli v časti Nyamitangy nazývanej TSIGYE (siče). Pre upresnenie- Nyamitanga je časť Mbarary, kde bývame. Má jednu veľkú časť nazývanú „The Catholic Hill“, kde je katedrála, katolíckymi misiami založené školy a centrá. Ďalšia časť Nyamitangy je moslimská, je tu mešita, z ktorej každý deň v dané hodiny počujeme modliaceho sa muzeína až k nám.
Ľudia, ktorých sme navštívili spolu s našimi tlmočníkmi boli lepšie postavení. Tu v Ugande sa to posudzuje podľa toho, akú strechu na dome majú- tí lepšie postavení plechovú, ďalej podľa toho, či majú elektriku, či vlastnia TV, prípadne rádio, bicykel alebo dokonca motorku, aký veľký dom majú. Všetci Uganďania, aj keď žijú v neuveriteľnej špine a umývajú sa len raz za čas (posudzujem podľa vône, ktorá sa okolo nich šíri) si potrpia na pekné a čisté oblečenie. Ženy nosia šaty z nádherných látok. A ako sa nosia ! Žiadne krivé kyfoskoliotické chrbty ako u nás.
V rodine, v ktorej sme boli, žila matka s 2 synmi vo veku okolo 12r., 2 dospelými dcérami a ich deťmi. Manžel pani zomrel pred pár rokmi. Mali plechovú strechu. Deti mohli chodiť do školy. V dome mali elektriku, TV, jednu veľkú miestnosť – obývačku, kde mali dokonca stôl a kreslá, aj keď poriadne ošumelé, ale predsa. Mali 2 spálne – malé tmavé miestnosti, kde bola jedna veľká posteľ a nahádzané oblečenie a rôzne iné veci. Uganďania si na poriadok nepotrpia. Niektoré veci, ktoré my pokladáme za dôležité, oni vôbec neriešia. Podlaha tradične hlinená. Kuchyňu tu ľudia mávajú obvykle vonku – nejaký provizórny stôl, alebo jednoducho na zemi pohádzané kuchynské náradie – teda 1 hrniec, nôž, varechy. Varia väčšinou na ohni. Tí lepší majú latríny, kde sú jednoducho v zemi vyhĺbené diery a akási „kúpeľňa“- živým plotom obohnaná komôrka, kde sa kúpu. Táto rodina mala aj kurín s pár kurami, pár kôz a políčko pri dome s banánovníkmi, kukuricou, fazuľou, prosom. Pani domu si privyrába pletením slamených košíkov a rohoží.
Ďalšie rodiny sme navštívili vo štvrtok v osade Rwariire, asi 4 km od Nyamitangy. Prvá rodina bola neúplná, sama pani domu so svojou matkou a 2 deťmi – 8-ročným dievčaťom a 4-ročným chlapcom. Otec im zomrel pred pár rokmi, bola to nejaká nehoda. Pani domu cez deň zháňa jedlo, kým jej matka varí a stará sa o deti. Nemajú to ľahké. Jedia prevažne matoke, ako väčšina ľudí, a takisto ako pre väčšinu ľudí, je to ich jediné jedlo za deň. Fazule majú 2x týždenne, našťastie mávajú často mlieko ako náhradu proteínov, pretože skupujú od farmárov mlieko, prevárajú ho, plnia do fliaš a predávajú. Majú malý obchodík so základnými potravinami. V dome majú jednu miestnosť, ktorá je vlastne obchod a slúži zároveň ako nejaká obývačka a maličkú spálňu, kde spia všetci. Nemajú elektriku. Väčšinu času trávia vonku. Varia na ohni. Ale majú plechovú strechu. U tejto rodiny sme sa dozvedeli ešte smutný príbeh. Pani domu nám rozprávala, ako jej bratia zahynuli v r.2000 pri hromadnom upálení v meste Kanungu. Šlo o nejakú sektu, ktorá hlásala, že prichádza koniec sveta a kto sa chce dostať do neba má všetko predať sekte a prísť na miesto hromadného upálenie- iba tak sa mali údajne dostať do neba. Veľa jednoduchých ľudí, ktorí boli zúfalí tomu uverilo. Veľa ľudí takto prišlo o svojich drahých a o majetok. Aj to je Uganda.
Ďalšia rodina bola takmer až zámožná, všetko sa to odrážalo od toho, že obaja rodičia boli dobre vzdelaní- otec hovoril plynule anglicky, vyštudoval „Business School“, matka takisto hovorila dobre anglicky a mala vyštudovanú „Nursing School“. V dome mali „Drug store“- to je akási obdoba lekárne, kde majú najzákladnejšie lieky ako Paralen a dokonca niektoré antibiotiká. V dome mali elektriku, mali rádio a bicykel. Mali 2 oddelené spálne – jednu pre deti, jednu pre seba. Všetky postele mali moskytiéri ! To bolo prvý krát, kedy sme videli u bežných ľudí moskytiéru. Rodina má 4 deti, najstarší syn má 16 rokov, najmladší 6. Všetky deti okrem 6-ročného Roberta boli v škole. Pán domu nám nadšený ukazoval záhradu pri dome, kde mal mangá, papáju, samozrejme neodmysliteľné banánovníky, proso, kukuricu. Pre vodu chodia asi 1km cesty od domu do nejakého jazierka. Niektoré rodiny aj vyše 4km. Býva to úloha hlavne detí, ktoré nosia na hlavách niekedy aj 20 litrové kanistre.
To boli tie lepšie rodiny. Ostatné skupiny, ktoré navštívili oveľa chudobnejšie rodiny rozprávali smutnejšie príbehy. Videli rodinu, kde boli členovia HIV+, polosiroty. Deti, ktoré niektorí deň nedostanú jedlo, rodina žije v jednej malej špinavej miestnosti, nemajú na školu apod.
Mali sme možnosť vidieť, že postavenie rodiny veľmi závisí od vzdelania, aké majú jej členovia. Bolo vidieť, akú biedu spôsobuje HIV, mylné učenie, malária. Bola tu veľmi dobrá skúsenosť, že sme nahliadli do domácností.

Setkání s Absolónem

Když jste v nějaké cizí zemi, získáváte spoustu zážitků a nových zkušeností. O Ugandě vám však můžu říct, že ač jste zde třeba jen dva týdny máte pocit, že je to snad již měsíc. Základním důvodem je fakt, že na každém kroku zažijete nejen něco nového, jiného, ale dostanete se i do situace, která vás může obohatit, posunout dál. Uvědomíte si, že vlastně to, že žijete a máte to co máte, nemusí být vždy takovou samozřejmou věcí, jak to mnohdy člověk bere.
Včera jsem se seznámila s devatenáctiletým Absolónem Kabise. Naše setkání zapříčinil John, ředitel Holy Innocents Children Hospital (HICH). Absolón umí nejen výborně anglicky, ale také je jeho mateřčinou místní jazyk – „ruinan koli“. Byl ochotný mi pomáhat s vyplňováním dotazníků k výzkumu, který zde musím provést. Při chvilce mi také řekl něco o sobě.
Právě dostudoval střední školu a rád by pokračoval ve studiu na univerzitě, kde by se věnoval ekonomice a obchodu. Pochází z Kampaly, v Mbaraře si u Johna přivydělává. Jeho otec byl na vysokém postu u ugandské policie do chvíle, kdy závist a touha po slávě předčila jeho spolupracovníky, a ti ho otrávili. Léky, které tehdy Absolónova matka u zesnulého otce nalezla, donesla do nemocnice k identifikaci. Jednalo se nejen o jed, ale také o léky s antiretrovirovým účinkem. Typ těchto léků se užívá při léčbě HIV pozitivních lidí. Absolónova matka do smrti svého manžela netušila, že se její muž léčí na AIDS. Nechala proto sobě i všem svým dětem udělat test. Zjistilo se, že je HIV pozitivní nejen ona sama, ale také dvě z jejích tří dětí. Nejstarší dcera z první manželství je negativní. O Absolónovi a jeho druhé starší sestře se to říct nedá. V Ugandě je mnohoženství běžnou věcí, a proto je taková rodinná pospolitost zcela normální. HIV negativní dcera se štítila své rodiny. Distancovala se, ale život je nevyspitatelný… Momentálně pracuje v centru pro HIV pozitivní lidi a svým blízkým pomáhá jak jen může.
Absolón je nejen velmi hodný a snaživý hoch, ale také chytrý a, troufám si říct, nadprůměrně inteligentní. Trpí ztrátou pigmentu, a proto má místy po těle světlejší barvu kůže. Je skromný. O svém životním příběhu píše knihu, rád by pomáhal lidem. Každý měsíc navštěvuje centrum pro HIV pozitivní, kde ho setkání lidí se stejným životním břemenem velmi posiluje.
Tak ráda bych mu pomohla, umožnila splnit všechny jeho sny a přání, které má v mysli. Studium je pro něj především peněžně náročné….pokud byste o někom věděli, či byste sami chtěli našemu novému příteli pomoci k lepším zítřkům, dejte vědět….
Loučil se mnou s faktem, že vlastně neví, jak dlouho tu ještě bude, jak dlouho bude moct žít, aniž by se u něj AIDS projevilo. Nedovolila jsem mu však v těchto řečích pokračovat, protože ani my, relativně zdraví, nikdy nevíme, kdy zaklepeme na nebeskou bránu…
Karolína

Príbeh Martina a Ignisia

28.6.2010 Dnes sme boli s Američanmi v základnej škole – Primary School of St.Aloysius, aby sme tu robili fyzikálne vyšetrenia u detí a malú edukáciu o nutrícii. Rozdelili sme sa na 2 skupiny . Jedna skupina sa bavila s deťmi o výžive, o tom čo jedia a ako často. Druhá skupina robila fyzikálne vyšetrenie a to dosť podrobné. Vyšetrovali sme prvákov, väčšinou to boli 7- ročné deti, ale niektoré i staršie- tie, ktoré začali do školy chodiť neskôr, pretože rodičia predtým nemali peniaze. Našli sme 2 chlapcov, ktorý nevyzerali dobre. Jeden z nich, Martin, vyzeral na ťažkú maláriu, zvracal, bol malátny a mal horúčku. Ten druhý, Ignisio, mal výrazne palpačne bolestivé bruško, ale aperitoneálne. Tak sme zorganizovali odvoz do nemocnice, odviezla nás riaditeľka školy, Betty, sprevádzala som ho ja a Karolína a triedna pani učiteľka Basekara. Vyšetrenie v nemocnici vypadalo asi tak, že sestrička im najprv zmerala teplotu, saturáciu a srdečnú frekvenciu a poslala ich za doktorom. Nič proti, ale doktor na nich ani poriadne nesiahol, ale aspoň sa opýtal na hlavné príznaky. Potom obidvoch poslal do laboratória na odber kapilárnej krvi na krvný náter na Plazmódiá. Martin mal plné pole Plazmódií, bol prijatý do nemocnice ako ťažká malária, má naordinovaný IV chinín. Ignisio mal Plazmódiá len na jeden +, doktor mu predpísal Coartem a poslal ho domov. V jeho prípade by to chcelo viac vyšetrení, tu ale na to nie sú prostriedky. Takže bude liečený ako miernejšia forma malárie. V lekárni sme mu vyzdvihli lieky, zaplatili sme to my s Karolínou z našich prostriedkov. Dokopy aj s vyšetrením to bolo 12500 UGX. Snažila som sa vysvetliť Ignisiovi ako má lieky brať, nerozumel dobre anglicky, takže lámane Runyankole a kreslením. Okrem toho sme sa s pomocou triednej učiteľky dozvedeli jeho príbeh. Už pri vyšetrení sme si všimli početné rany na tele- akoby po popáleninách, jedna veľká na hlave, ďalšie na chrbte. Tiež sme si všimli, že na pravej ruke má len 2 prsty – palec a ukazovák. Prsty mu údajne odhryzlo nejaké zviera, ale šikovne sa naučil písať ľavou rukou. S tými ranami po popáleninách to bolo dramatickejšie. Povedal nám, že keď mal 3 roky, nejakých 7 neznámych ľudí prišlo do ich domu a vyliali naňho a bratov kyselinu. Jeden z jeho starších bratov pritom zomrel, pravdepodobne tú kyselinu vdýchol. Ignisio to prežil, ale ostali mu po tele jazvy. Chudák chlapec. Asi jeho rodina mala s niekým konflikt, a oni sa pomstili na deťoch. Ignisio povedal, že má ešte jedného brata, s ktorých chodia do školy na bicykli, pretože bývajú ďaleko. Je to šťastie, že môže chodiť do školy. Šanca na vzdelanie je u týchto detí najdôležitejšia.
Dúfam, že Ignisiovi lieky pomôžu. A tiež dúfam, že sa Martin, ktorý bol prijatý do nemocnice, rýchlo vylieči. A toto sú len niektoré z príbehov. Čo všetko tieto deti prežili a prežívajú ! To si ani nedokážeme predstaviť. Rozmýšľame o tom, že keď odídu Američania, mohli by sme pokračovať vo vyšetrovaní detí v školách a s pomocou miestnych učiteľov pre rodičov pripraviť skupinku o výžive a o hygiene. Aspoň niečo. We will see.

Fotky z nemocnice

Zážitky na každém kroku…

Jezero Bunyonyi, jak krásný pohled. Tak nádherný kousek přírody ve srovnání s chudými a zaprášenými místy, kterých je v Ugandě tolik. Rákosí, vlnky na jezeru, vodní plocha, kterou lemuje rákosí a palmy. Tady není třeba mluvit, něco řešit, myslet a plánovat. Jen se dívat a vnímat Boží přítomnost, projevující se přírodní krásou.
Na prašné cestě u jezera mě chytly místní děti za ruce a odhodlaně mě vedly ukázat kousek své přírody, ve které žijí. Leader byl Bufukapis. Anglicky mluvil už moc pěkně – aby taky ne, chodí do 7. třídy a chce být elektrikář. V ruce nesl ošumtělý stoh papírů spojený kovovou sponkou na pérku a vysvětloval, že se to vše musí naučit do srpna. Ve škole ho totiž čekají zkoušky. Jeho studijní materiál byl jednoduchý a strohý. Většinou se jednalo o cvičení, v němž se doplňovaly věty. Vše bylo už vyplněné po dřívějším majiteli. Děti kolem nás pobíhaly, ukazovaly své příbytky a kozy, o které se musí starat a pást je. Domorodci nám mávali a vřele zdravili. Zanedlouho jsme se vrátili zpět na zaprášenou cestu, kde nás čekaly další děti. Věkové rozpětí bylo asi od tří do osmi let. Takřka každé mělo za úkol dopravit domů kanystr (kanystry) vody. Kromě pasení koz je to normální a přirozená povinnost místních dětí, ale není to tak jednoduché. Všimla jsem si, že stěží sedmileté děvče mělo za úkol vynést asi 20kilový kanystr, u kterého bych se zapotila i já. Samozřejmě že jsme jim pomohli. Pro děti to bylo velké pobavení, pro nás potěcha u srdce. Vím, odbočuji, ale momentální situace mi to nedá. Jak krásné zpěvy se ozývají z vedlejšího pokoje, kde snad sestra poslouchá večerní vysílání Rádia Maria. Jejich zpěvy jsou tak bohaté a zvučené. Všechny pokoje, celý dům je pokryt plechovou zvlněnou krytinou. Vše je vzdušné, a proto i zvuky ze sprch, toalet a všech pokojů slyší takřka všichni ubytovaní.
Děti nám cestou zpívaly, vyprávěly. Tak milé to od nich bylo. Při stoupání do prudkého kopce lesní pěšinkou jsem si nemohla nevšimnout Bufukapisových chodidel. Na mladého hubeného chlapce mi připadaly poměrně zbytněné, paty a chodidla téměř zrohovatělé. Není se čemu divit, boty neměl. Veškeré překážky v cestě – větve, kořeny, kameny a listy musel zdolávat naboso. Jeho kroky byly přesné, zodpovědné…jsou i naše životní kroky takové? Ač se musel soustředit na cestu, aby si nezpůsobil zranění, stíhal vnímat vše kolem. Během chůze po stezce do strmého kopce jsem se dala do řeči s mladou asi osmnáctiletou dívkou. Nesla dítě na zádech, to je zde zcela běžné, kočárek jsem tu prozatím neviděla ani jeden. Dítě mělo asi kolem jednoho roku. Bylo vidět, že čeká další. Nedalo mi to a má porodnická zvědavost vyhrála. Ptala jsem se jí na těhotenství, průběh porodu, ale její angličtina nebyla na dobré komunikativní úrovni. Dozvěděla jsem se jen, že čeká druhé dítě. Při prvním porodu, který probíhal v domácím prostředí, jí byla nablízku její matka. Po porodu neměla žádné obtíže, ale dítě onemocnělo malárií. Nyní je už v pořádku. Spolu se sestřenicí, která ji doprovázela, měly propíchnuté uši. Proti zarostení měly v dírkách vloženy kousíčky třísek. Nepředstavujte si naše krásně bílé párátka, byly to jednoduše třísky dřeva. S úsměvem si uvědomuji paradox s těmito dívkami a evropskými ženami, které často při nošení jiných náušnic než zlatých, mají problémy s ušními dírkami….
Děti vypadaly opravdu ošumtěle. Ač některé z nich měly riflové kraťasy či tričko známé z obchodů, bylo oblečení většinou nejen špinavé a zaprášené od všudypřítomné červené půdy, ale také roztrhané, děravé a některé dokonce už pomalu se rozpadající. Až možná na dvě, které měly žabky, byly děti naboso. Po dosažení kopce jsme se museli s dětmi rozloučit. Čekaly odměnu. Nu, co jiného než peníze. Ty však ani my, dobrovolníci, na rozdávání nemáme. Nedalo mi to a vytáhla jsem alespoň obrázky z pexesa. Bylo vidět, že jsou trošku zklamané….
Bunyonyi je snad jediné jezero v Ugandě, kde je dovolené se koupat. V ostatních jezerech byste mohli totiž snadno natrefit na Schystozomy. Ty se vám mohou nabourat a vniknout do organismu.
V Africe se nestmívá, v Africe se vždy hned zhasne… Prasata se volně pasou po bocích cest, krávy si to občas vykračují i napříč silnicí. U jedné ze zatáček bylo náhle pár chatrčí. Po zastavení se za námi rozběhly převážně dětí nesoucích na hlavách ošatky se zeleninou. Ve srovnání s jejich oblečením bylo vše, co nabízely, čisté, poctivě umyté a čerstvé… na děti tak ranného věku to bylo obtížné zaměstnání – uprostřed serpentin, kde nic není a občas projede auto, doufat, že zastaví a právě jeho zelenina/ovoce posádku osloví….
Jsou to další útržky ze zážitků z Ugandy, ale některé jednoduše napsat a vyjádřit slovy či zachytit fotoaparátem, kamerou, jednoduše nelze…ty člověku zůstanou ukotveny v srdci….na dlouho… navždy…
napsala karoli