Prvý júlový víkend sme mali možnosť stráviť v nádhernom hornatom kraji asi 100km juhozápadne od Mbarary, v dedinke Rushooka. Pozvanie sme mali od sestier, ktoré tu dlhé roku vedú zdravotné stredisko (mimochodom vychýrené v okolí ako najlepšie). Informácie sa tu v Ugande šíria rýchlo- ústne, každý o všetkom vie, čo kde je a čo sa kedy koná, stačí sa len opýtať a viete najnovšie novinky.
Sestry majú okrem tohto centra v Rushooke aj formačný dom v Ruti – dedine 7km od Mbarary. V Ruti sme sa konečne stretli so sestrou Martinou, Slovenkou, mojou krajankou ! Tá bola predtým v Rushooke, len posledné 2 týždne je v Ruti. Do Rushooky sme mali ísť autobusom a na boda-boda, čo by bolo veľmi dobrodružné podľa toho, čo sme sa potom dozvedeli o tunajšej verejnej doprave, ale nakoniec sme šli autom s Martinou, ktorá chcela jeden deň stráviť v milovanej Rushooke. Už sa jej vôbec nedivím, prečo jej Rushooka tak chýba ! Je to doslova a do písmena dedinka v údolí, leží v nadmorskej výške okolo 1700 m.n.m., okolo sú hory. Ale dostať sa do Rushooky je tiež dobrodružstvo. Vedie tam odbočka z hlavnej cesty do Kabale (tunajšej „highway“ samá jama), cez dedinu Rwahi, po poľnej hrboľatej ceste s výmoľmi a mlákami s vodou a bahnom na niektorých miestach, fakt africké safari. Safari znamená cesta. Cestou sme sa ešte dozvedeli zaujímavé „stories“ od sestry pochádzajúcej z Rushooky. Rozprávala nám zaujímavosti zo života ugandských žien. Vdovy, ktoré sa chcú znova vydať, musia svoje deti nechať u svojej matky, pretože inak nemajú šancu. Preto toľko detí žije u babičky. Opýtala som sa, či sa predsa len niekedy nenájde muž, ktorý by chcel prijať aj jej deti, ale sestra ma hneď uzemnila : „No chance, my dear.“ Ženy často rodia tak, že ráno idú na pole a večer sa vracajú s dieťaťom. Väčšinou im pri pôrode nik nepomáha. Ak rodia doma, tak manžel predtým vždy utečie, že má niečo dôležité vybaviť. Niekedy im pomáha aspoň matka. Niet sa čo diviť, prečo toľko detí umiera pri alebo krátko po pôrode.
Sestry majú v Rushooke postavený dom v európskom štýle, hneď vedľa je zdravotné centrum- dispenzario, kde pracujú 3 sestry- jedna v lekárni, ostatné 2 robia administratívu, ďalej tam majú miestny personál. Sklad liekov obsahuje všetko potrebné, sestry pravidelne mesačne vozia zásoby z Kampaly z centrálneho skladu liekov. Všade je poriadok, čisto. Tak veľmi sa to líši od afrického chaosu. Sestry by mohli zamestnať mňa, pretože potrebujú doktora a väčšinou k nim prichádzajú len študenti medicíny z Európy na leto. Za týždeň má priletieť Poľka. Ja som veľmi rada, že ma tu potrebujú, bude to skvelá skúsenosť a dobrá lekcia tropickej medicíny. Len ma mrzí, že ostatní ešte nič nemajú. Rushooka je nádherná, každý deň sme boli v okolitých kopcoch. Výhľad je krásny. Cestou sme stretávali otrhané deti pasúce všadeprítomné kozy, dievčatá s jedným dieťaťom na chrbte a často tehotné už s druhým. Deti po nás pokrikovali „Muzungu, Bazungu“, ale na to sme už zvyknutí. V nedeľu sme boli na omši, kostol tu spravujú františkáni (Poliak Teofil a Talian Carmello, ktorý má zrovna maláriu). Kostol bol plný farebných uniforiem so žiarivo žltými tričkami detí študujúcich na St. Paul Secondary School. Bolo to úžasné – spev, bubny, tlieskanie, mávanie. Spievali fakt všetci. Na konci si Teofil neodpustil a zavolal nás dopredu, aby sme sa predstavili. Tak aspoň už pre nich nie sme len „Bazungu“ . Krásny víkend nám skončil, v pondelok ráno sme sa vrátili do Mbarary, a začali vymýšľať ďalšie projekty.
Žádné komentáře:
Okomentovat