Kitanga

Prvý októbrový víkend som navštívila misiu v Kitange. Je to dedina pár kilometrov od Rushooky vzdušnou čiarou cez hory. Kvôli horám sa musí ísť do Kitangy 40km obchádzkou. Leží v nadmorskej výške okolo 2000 m, v doline medzi horami. Na vybudovaní misijnej stanice sa podieľal miestny kňaz otec Batanyenda a Talian Antonio, veľmi svojskí ľudia. S podporou z Talianska tu založili hlavne školy - „nursery school“, čo nie je úplne škôlka v našom ponímaní, pretože deti sa tu nehrajú ale už učia. Ďalej základnú školu a dievčenskú strednú školu. Celkom školy majú takmer 1000 detí. Vo výstavbe je stredná škola pre chlapcov. Tieto školy sú „boarding“, to znamená internátne, deti tu aj spia. Každé ráno sa zo všetkých strán ozýva krik a spev – deti majú nástup na školskom dvore a vyvesenie vlajok – Ugandskej, Talianskej a Vatikánu. Učitelia, ktorí tu učia, sú naozaj kvalitní. Teraz v základnej škole učí ako dobrovoľníčka Talianka Anna. V piatok mala Anna narodeniny, bola som s ňou v triedach rozdať cukríky. Pre ne je to ako poklad, niektoré takmer pokľakávali. Večer všetky deti v hale spievali „Happy birthday“, potom už len s učiteľmi nasledovalo krájanie koláča, čo je tu dôležitý obrad a party. Bolo to milé a Anna má veľký zážitok oslavy 19-tich narodenín v Ugande.
Keď som sa bola pozrieť v Nursery school, deti ma zdravili zborovým „welcome visitor ....“ nacvičenými frázami, ktoré kričali z plného hrdla, že som skoro ohluchla. V jednej triede je okolo 50 detí, ale na tunajšie pomery je to ešte dobré, pretože normálne tu býva v triede až 80 detí a viac.
Ďalej Antonio buduje mlyn, kde zapája rôzne mašiny na spracovanie kukurice a miestnych obilnín a hlavne veľmi dôležitú mašinu na lisovanie slnečnicového oleja, ktorý sa vo svete stáva top komoditou. Všetky mašiny sú dovezené z Talianska. Pre mňa zaujímavá bola ale miestna nemocnička, vlastne „Health centre III“, kde sú aj lôžka, polovybavený operačný sál a veľmi dobre vybavená očná ambulancia s najmodernejšími prístrojmi z Talianska a operačný sál na očné operácie. Toto všetko tu je, len nie sú ľudia, odborníci, ktorí by tu pracovali. Celé zdravotné stredisko prakticky riadi jedna rádová sestra, ktorá je „clinical officer“ teda taký polodoktor. Tieto dni tam nebolo veľa pacientov. Priviedli mi ale jeden zaujímavý prípad, o ktorom som už predtým počula. 8-ročného chlapca Gedeona s opuchnutou jednou nohou, z ktorej niečo stále vyteká. Myslím si, že problém je v lymfatickom systéme, ešte sa to bude ďalej riešiť, keď chlapca privezú do Rushooky.
Každý deň som vyliezla na nejaký kopec. Počasie bolo nádherné. Hlinené domy sú roztratené vo svahoch kopcov. Takisto aj polia, niekedy až úplne na vrcholoch. Ženy celé dni na nich kopú a sadia. Teraz je obdobie sadenia hrachu, potom nasleduje fazuľa. Dobytok tu moc nechovajú, videla som len zopár kráv a kôz pasúcich sa na horách. Voda je tu veľmi vzácna. Ľudia pre ňu predtým chodili do rybníka, čo nebolo dobré, choroby sa šírili. Antonio pred pár rokmi vybudoval systém potrubí, ktoré vedú vodu z hôr, z prírodného hlbokého prameňa, na viacerých miestach sú kohútiky, kde si ľudia chodia naberať vodu. Potrubie vedie až 9 km od prameňa.
Každý deň svietilo slnko, bolo teplo, aj keď Kitanga je chladnejšia ako Rushooka a ráno bývajú hmly. Keď si pomyslím na októbrové počasie v Európe, som rada že ho nezažívam.

Filozofická túra

Pred 2 týždňami nebolo v dispenzáriu veľa ľudí, pretože keď začalo pršať všetci kopú. To je tradícia. Všetci idú kopať na plantáže a rozprávajú stále len o kopaní, kto kde šiel kopať. Ale takto si aspoň môžu zarobiť nejaké peniaze, keď idú pre niekoho kopať. Takže preto nemajú čas byť chorí. Preto a pre pekné počasie sme sa s Kasiou rozhodli, že pôjdeme na výlet do kopcov. Nadchli sme aj s.Martinu, moju krajanku, už menej boli nadšené tri africké dievčatá, ktoré sú čakateľky (pripravujú sa stať sa sestrami). Martina ich musela presviedčať, že trocha pohybu im nezaškodí. Nakoniec šli. Cestou sme sa stavili u františkánov, lebo otec Teofil nám mal povedať cestu. Nakoniec šiel i on a Prosper. Vďaka Prosperovi to bola filozofická túra. Pred mesiacom totižto doštudoval filozofiu a prišiel k františkánom do Rushooky. Takže cesta vypadala asi tak, že na úvod mi dal otázku, či je civilizácia pozitívna alebo negatívna. Ja som mu odpovedala, že má niečo pozitívne aj negatívne. On povedal, že nevie, ale že stále hľadá. Potom mi rozprával o tom, že ako negatívne civilizácia prináša pocit nedostatku, pocit, že nám niečo chýba. Napríklad tu v Afrike : ľudia si žili spokojne, ráno vstali, šli kopať, jedli matoke, večer šli spokojne spať a boli šťastní, nič im nechýbalo. Pretože nevedeli, čo by im malo chýbať. Potom prišli belosi, priviezli svoju civilizáciu, svoje jedlo. Afričania zrazu videli, že okrem matoke sú tu ešte zemiaky, ryža apod., takže aj oni to chceli mať a začali cítiť nedostatok. Rozoberali sme rozdiel medzi africkou a našou mentalitou, vnímaním času. Afričania žijú ako komunita, my Európania sme individualisti. Afričania sa tešia z práce svojich rúk, my máme stroje a ľudské ruky potrebujeme čoraz menej. Tu je pre človeka bohatstvom potomstvo, u nás majetok. S tým potomstvom to nie je vždy správne, pretože niektorí ľudia chcú mať a majú potomstvo, ale už je pre nich druhoradé, či ho uživia. Čas vnímajú úplne inak. Tu je október vtedy, keď sa sadí na poliach fazuľa, ak ešte nie je počasie na sadenie, to znamená, že nie je október. Pre nás je to smiešne, lebo my musíme dodržiavať termíny a nedajbože niečo prešvihnúť. Ďalej mi Prosper hovoril, že teraz sa začína viac skúmať a objavovať africká filozofia, že je to veľmi zaujímavé. Rozprával mi o Rwande, odkiaľ pochádza. Afričania sa vedia tešiť z maličkostí. Im ľahko urobíte radosť. Niekedy sa stačí usmiať a pozdraviť ich. Čo som si všimla vo viacerých situáciách je, že dokážu na seba neskutočne žiarliť a závidieť si. Keď dáte niečo jednému, alebo len sa rozprávate s jedným, tak ostatní sa tvária ukrivdene a dívajú sa na vás, že prečo ste nespravodlivý. Napríklad, keď bol Moses z nášho labáku chorý, dala som mu avokádo a ostatní sa už ozývali, že aj oni chcú avokádu, že teraz chcú byť všetci chorí. Takže keď chcete niečo niekomu dať, tak nie pred ostatnými. Teraz to už viem. Myslím si, že je to aj tým, že v rodine je vždy veľa detí a tak medzi sebou bojujú, pretože ináč by sa im niečoho nedostalo. Späť k výletu. Nakoniec sme došli na vrchol nášho kopca. Počasie bolo perfektné, svietilo slnko, viditeľnosť dobrá. Fotili sme ostošesť. Chceli sme si urobiť spoločné foto, tak Kasia nastavila foťák na autospúšť. Nejako nás to nedobre cvaklo, a Prosper zahlásil, že kde je chyba, či je to „matter of visibility or matter of fixation“, nasledoval samozrejme výbuch smiechu. Takže takto to vyzerá s filozofom v praktickom živote. Filozofická túra sa vydarila, všetci sme sa vrátili domov celí.