Filozofická túra

Pred 2 týždňami nebolo v dispenzáriu veľa ľudí, pretože keď začalo pršať všetci kopú. To je tradícia. Všetci idú kopať na plantáže a rozprávajú stále len o kopaní, kto kde šiel kopať. Ale takto si aspoň môžu zarobiť nejaké peniaze, keď idú pre niekoho kopať. Takže preto nemajú čas byť chorí. Preto a pre pekné počasie sme sa s Kasiou rozhodli, že pôjdeme na výlet do kopcov. Nadchli sme aj s.Martinu, moju krajanku, už menej boli nadšené tri africké dievčatá, ktoré sú čakateľky (pripravujú sa stať sa sestrami). Martina ich musela presviedčať, že trocha pohybu im nezaškodí. Nakoniec šli. Cestou sme sa stavili u františkánov, lebo otec Teofil nám mal povedať cestu. Nakoniec šiel i on a Prosper. Vďaka Prosperovi to bola filozofická túra. Pred mesiacom totižto doštudoval filozofiu a prišiel k františkánom do Rushooky. Takže cesta vypadala asi tak, že na úvod mi dal otázku, či je civilizácia pozitívna alebo negatívna. Ja som mu odpovedala, že má niečo pozitívne aj negatívne. On povedal, že nevie, ale že stále hľadá. Potom mi rozprával o tom, že ako negatívne civilizácia prináša pocit nedostatku, pocit, že nám niečo chýba. Napríklad tu v Afrike : ľudia si žili spokojne, ráno vstali, šli kopať, jedli matoke, večer šli spokojne spať a boli šťastní, nič im nechýbalo. Pretože nevedeli, čo by im malo chýbať. Potom prišli belosi, priviezli svoju civilizáciu, svoje jedlo. Afričania zrazu videli, že okrem matoke sú tu ešte zemiaky, ryža apod., takže aj oni to chceli mať a začali cítiť nedostatok. Rozoberali sme rozdiel medzi africkou a našou mentalitou, vnímaním času. Afričania žijú ako komunita, my Európania sme individualisti. Afričania sa tešia z práce svojich rúk, my máme stroje a ľudské ruky potrebujeme čoraz menej. Tu je pre človeka bohatstvom potomstvo, u nás majetok. S tým potomstvom to nie je vždy správne, pretože niektorí ľudia chcú mať a majú potomstvo, ale už je pre nich druhoradé, či ho uživia. Čas vnímajú úplne inak. Tu je október vtedy, keď sa sadí na poliach fazuľa, ak ešte nie je počasie na sadenie, to znamená, že nie je október. Pre nás je to smiešne, lebo my musíme dodržiavať termíny a nedajbože niečo prešvihnúť. Ďalej mi Prosper hovoril, že teraz sa začína viac skúmať a objavovať africká filozofia, že je to veľmi zaujímavé. Rozprával mi o Rwande, odkiaľ pochádza. Afričania sa vedia tešiť z maličkostí. Im ľahko urobíte radosť. Niekedy sa stačí usmiať a pozdraviť ich. Čo som si všimla vo viacerých situáciách je, že dokážu na seba neskutočne žiarliť a závidieť si. Keď dáte niečo jednému, alebo len sa rozprávate s jedným, tak ostatní sa tvária ukrivdene a dívajú sa na vás, že prečo ste nespravodlivý. Napríklad, keď bol Moses z nášho labáku chorý, dala som mu avokádo a ostatní sa už ozývali, že aj oni chcú avokádu, že teraz chcú byť všetci chorí. Takže keď chcete niečo niekomu dať, tak nie pred ostatnými. Teraz to už viem. Myslím si, že je to aj tým, že v rodine je vždy veľa detí a tak medzi sebou bojujú, pretože ináč by sa im niečoho nedostalo. Späť k výletu. Nakoniec sme došli na vrchol nášho kopca. Počasie bolo perfektné, svietilo slnko, viditeľnosť dobrá. Fotili sme ostošesť. Chceli sme si urobiť spoločné foto, tak Kasia nastavila foťák na autospúšť. Nejako nás to nedobre cvaklo, a Prosper zahlásil, že kde je chyba, či je to „matter of visibility or matter of fixation“, nasledoval samozrejme výbuch smiechu. Takže takto to vyzerá s filozofom v praktickom živote. Filozofická túra sa vydarila, všetci sme sa vrátili domov celí.