Príbeh Lucie - Miracle

Pred týždňom do dispenzára priniesli jednu našu pacientku vo veľmi zlom stave a s ňou priniesli malý balíček. Keď sme ho rozbalili, všetci sme stuhli : bolo to niečo, čo vyzeralo napoly ako zvieratko, napoly bábätko - s hlavičkou len o niečo väčšou ako ping-pongová lopta, ručičkami ako môj nechet, miniatúrnym telíčkom. Malo všetko vyvinuté, hýbalo sa, len bolo veľmi malé. Matka ho porodila v 27.týždni tehotenstva, ako som sa neskôr dopátrala jeho veku, takže z medicínskeho hľadiska už schopné prežiť mimo tela matky. Povedali nám, že sa narodilo včera, a ako prežilo jeden deň zabalené len do tenkej handry, bez kŕmenia, podľa všetkého niekde pohodené v kúte, to nechápem. Bolo celé studené, malé dievčatko. Pupočník mala obviazaný špinavou handrou. Bolo neuveriteľné, že v tom niečom malom je život. Začala sa ozývať, mrčať, keď sme ju rozbalili. Zabalili sme ju do vaty, to je tunajší spôsob udržovania tepla. Matka bola veľmi zoslabnutá, lebo je HIV pozitívna, v pokročilom štádiu, navyše vyčerpaná tehotenstvom. Keď som videla ako tá malá bojuje o život, chcela som urobiť všetko preto, aby som ju zachránila. Keďže nemáme inkubátor, zobrala som ju do kuchyne k peci,otvorila som rúru, aby malá bola v teple. Zaviedla som jej hadičku cez nos do žalúdku, aby sme ju mohli kŕmiť. Nemali sme žiadne špeciálne mlieko, tak sme jej dávali sušené mlieko, striekačkou do sondičky po 2ml. Skrátila a previazala som jej pupočník. Vyzerala, že keď sa jej niekto dotkne, tak jej ublíži. Ale mala v sebe silu, hýbala ručičkami, mrnčala, otvárala ústa. Pripadala nám všetkým ako zázrak. Postupne všetci ako prichádzali do kuchyne, boli veľmi prekvapení, nemohli uveriť vlastným očiam, že niečo tak malé žije. Dohodli sme sa s rodinou, že ju akútne necháme pokrstiť, lebo nevieme ako dlho prežije. Tak prišla jej babka a teta, a priamo v kuchyni ju brat Viateur pokrstil, dali jej meno Lucia. Ale ja som si ju nazvala Miracle- zázrak. Celý deň som sedela pri nej pri peci a kŕmila ju. Blížil sa večer, a tak som rozmýšlala, čo s Luciou. Nevedela som, či prežije cestu ak ju pošlem do nemocnice a neverila som, že sa o ňu dobre postarajú, keď ju pošlem domov. Ľudia chodili okolo, že či ešte žije. Žila a dokonca sa už zohriala a viac hýbala. Nakoniec sme ju odovzdali príbuzným , pretože keby sme si ju nechali na noc a niečo by sa stalo, mohli by nás obviniť, že sme s ňou robili čary „abarangi“, čo je tu v Afrike časté a ľudia tomu veria. Takže som Luciinu tetu poučila ako ju má kŕmiť striekačkou do sondy a držať ju v teple, v krabici s vatou, do ktorej som ju zabalila. Dohodla som sa s nimi, že keď prežije do rána, nech s ňou prídu a ja im dám peniaze na nemocnicu. Ako odišli, stále som musela myslieť ako sa má Lucia. Ráno som bežala do dispenzára a medzi pacientmi hľadala Luciiných príbuzných : neboli tam. Pomyslela som si, že možno to neprežila. Ale potom prišli. Lucia žila, mrnčala a hýbala sa, jej teta povedala, že ju kŕmila i v noci ako som jej ukázala a boli pripravení na cestu do nemocnice. Tak som im dala peniaze a poslala ich do jednej konkrétnej nemocnice v Mbarare, o ktorej viem, že majú aj inkubátor. Celý deň som rozmýšľala, ako to celé dopadne. Na druhý deň ráno prišiel za mnou Viateur, že Lucia zomrela, že vraj keď prišli do nemocnice a mali ju prijať, tak zomrela. Nemohla som tomu uveriť. Bola som presvedčená o tom, že prežije, keď prežila jeden deň len tak hodená v kúte a ďalší deň v provizorných podmienkach. Videla som v nej život. Ale konieckoncov je pre ňu lepšie že nežije, pretože s veľkou pravdepodobnosťou by bola aj ona HIV pozitívna ako jej matka a veľmi rýchlo by sa stala sirotou. Ale už aj to, že prežila tri dni, je zázrakom.

Návšteva u "pani Veneranciovej"

Pani Veneranciová, ako som ju nazvala, je matka jedného chlapca, ktorý pomáhal v zdravotnom centre, Venerancia. Má osem detí, manžel ju opustil a našiel si ďalšiu ženu, s ktorou žije hneď vo vedľajšom dome, ale o deti pani Veneranciovej sa nestará. Po všetkom tom, čo prežila, začala pani Veneranciová piť. Ani sa jej nedivím. Keď bol Venerancio malý chlapec, každý deň s plačom prichádzal pred dvere zdravotného centra. Sestry mu vždy dávali najesť, potom preňho už zo zvyku odkladali jedlo. Mama mu nedávala najesť, povedala, že nemôže kŕmiť všetkých, pretože ich je veľa. Tak to šlo pár rokov. Keď Venerancio skončil základnú školu, vďaka pomoci sestier z Rakúska začal študovať na dobrej strednej škole v Mbarare, kde študuje doteraz. Darí sa mu, je veľmi šikovný, cez prázdniny vždy pomáha v zdravotnom centre sestrám. Prvý krát som túto rodinu navštívila s Veneranciom. Obyčajná hlinená chatrč, deravá strecha z vlnitého plechu, žiadny nábytok, len drevená lavička a nízky stolík, ktorý priniesli pre návštevu. Privítali ma vysmiate deti od 6 do 14 rokov. Deti spávajú v zadnej miestnosti, keď prší prenášajú matrace dopredu, kde je menej dier v streche. Deti na moju počesť začali spievať a tancovať. Hlavne najmladšia Desire bola veľmi šťastná. Tá má veľmi milú povahu. Z toho mála čo majú mi pripravili obed – matoke a varenú kuracinu. Keď som za pár dní stretla pani Veneranciovú, sťažovala sa, že deti chodia do školy hladné, že nemajú čo jesť. Pýtala odo mňa peniaze na posho (kukuričnú múku). Tak som jej sľúbila, že jej niečo donesiem. Peniaze by prepila, už je pre ňu ťažké prestať. Keď som ju znova prišla navštíviť, doviezla som jej 10kg posha a nejaké tričká pre deti. Bola rada, ale zase mi ukazovala strechu ako tečie a že by potrebovala peniaze na splatenie dlhu, že potrebuje mydlo a parafín do lampy apod. Deti spievali a tancovali. Začalo pršať, nebolo počuť ani slova ako dážď bubnoval na plechovú strechu, ale netiekla až tak veľmi. Keď som odchádzala, deti ma cez blato vyprevádzali skoro do tretiny cesty, pritom spievali a tancovali. Dúfam, že z tých detí niečo bude, že aspoň niektoré budú môcť študovať tak ako Venerancio.