Príbeh Lucie - Miracle

Pred týždňom do dispenzára priniesli jednu našu pacientku vo veľmi zlom stave a s ňou priniesli malý balíček. Keď sme ho rozbalili, všetci sme stuhli : bolo to niečo, čo vyzeralo napoly ako zvieratko, napoly bábätko - s hlavičkou len o niečo väčšou ako ping-pongová lopta, ručičkami ako môj nechet, miniatúrnym telíčkom. Malo všetko vyvinuté, hýbalo sa, len bolo veľmi malé. Matka ho porodila v 27.týždni tehotenstva, ako som sa neskôr dopátrala jeho veku, takže z medicínskeho hľadiska už schopné prežiť mimo tela matky. Povedali nám, že sa narodilo včera, a ako prežilo jeden deň zabalené len do tenkej handry, bez kŕmenia, podľa všetkého niekde pohodené v kúte, to nechápem. Bolo celé studené, malé dievčatko. Pupočník mala obviazaný špinavou handrou. Bolo neuveriteľné, že v tom niečom malom je život. Začala sa ozývať, mrčať, keď sme ju rozbalili. Zabalili sme ju do vaty, to je tunajší spôsob udržovania tepla. Matka bola veľmi zoslabnutá, lebo je HIV pozitívna, v pokročilom štádiu, navyše vyčerpaná tehotenstvom. Keď som videla ako tá malá bojuje o život, chcela som urobiť všetko preto, aby som ju zachránila. Keďže nemáme inkubátor, zobrala som ju do kuchyne k peci,otvorila som rúru, aby malá bola v teple. Zaviedla som jej hadičku cez nos do žalúdku, aby sme ju mohli kŕmiť. Nemali sme žiadne špeciálne mlieko, tak sme jej dávali sušené mlieko, striekačkou do sondičky po 2ml. Skrátila a previazala som jej pupočník. Vyzerala, že keď sa jej niekto dotkne, tak jej ublíži. Ale mala v sebe silu, hýbala ručičkami, mrnčala, otvárala ústa. Pripadala nám všetkým ako zázrak. Postupne všetci ako prichádzali do kuchyne, boli veľmi prekvapení, nemohli uveriť vlastným očiam, že niečo tak malé žije. Dohodli sme sa s rodinou, že ju akútne necháme pokrstiť, lebo nevieme ako dlho prežije. Tak prišla jej babka a teta, a priamo v kuchyni ju brat Viateur pokrstil, dali jej meno Lucia. Ale ja som si ju nazvala Miracle- zázrak. Celý deň som sedela pri nej pri peci a kŕmila ju. Blížil sa večer, a tak som rozmýšlala, čo s Luciou. Nevedela som, či prežije cestu ak ju pošlem do nemocnice a neverila som, že sa o ňu dobre postarajú, keď ju pošlem domov. Ľudia chodili okolo, že či ešte žije. Žila a dokonca sa už zohriala a viac hýbala. Nakoniec sme ju odovzdali príbuzným , pretože keby sme si ju nechali na noc a niečo by sa stalo, mohli by nás obviniť, že sme s ňou robili čary „abarangi“, čo je tu v Afrike časté a ľudia tomu veria. Takže som Luciinu tetu poučila ako ju má kŕmiť striekačkou do sondy a držať ju v teple, v krabici s vatou, do ktorej som ju zabalila. Dohodla som sa s nimi, že keď prežije do rána, nech s ňou prídu a ja im dám peniaze na nemocnicu. Ako odišli, stále som musela myslieť ako sa má Lucia. Ráno som bežala do dispenzára a medzi pacientmi hľadala Luciiných príbuzných : neboli tam. Pomyslela som si, že možno to neprežila. Ale potom prišli. Lucia žila, mrnčala a hýbala sa, jej teta povedala, že ju kŕmila i v noci ako som jej ukázala a boli pripravení na cestu do nemocnice. Tak som im dala peniaze a poslala ich do jednej konkrétnej nemocnice v Mbarare, o ktorej viem, že majú aj inkubátor. Celý deň som rozmýšľala, ako to celé dopadne. Na druhý deň ráno prišiel za mnou Viateur, že Lucia zomrela, že vraj keď prišli do nemocnice a mali ju prijať, tak zomrela. Nemohla som tomu uveriť. Bola som presvedčená o tom, že prežije, keď prežila jeden deň len tak hodená v kúte a ďalší deň v provizorných podmienkach. Videla som v nej život. Ale konieckoncov je pre ňu lepšie že nežije, pretože s veľkou pravdepodobnosťou by bola aj ona HIV pozitívna ako jej matka a veľmi rýchlo by sa stala sirotou. Ale už aj to, že prežila tri dni, je zázrakom.