Návrat do Ugandy

Už som neplánovala vrátiť sa k tomuto blogu, ale udalosti dnešného dňa stáli za zaznamenanie a prečítanie pre tých, ktorých zaujíma ako vypadá bežný život v Afrike.

Aby som nezačala úplne bez zmyslu, vysvetlím krátko, ako to, že som zase v Afrike. Po mojom návrate z Ugandy v decembri 2010 som rozmýšľala ako ďalej pokračovať v pomoci Ugande. Po stretnutiach s ľuďmi s podobnou túžbou sme založili neziskovú organizáciu Shalom for Uganda. Zároveň ugandský kolegovia pracovali na registrácii neziskovky i v Ugande. Ja a moji kolegovia z neziskovky sme vymýšľali spôsoby získavania peňazí na projekty a takisto cestovali a stretávali sa s ďalšími ľuďmi, ktorý majú záujem o Afriku, navštívili sme i USA apod. V ČR vznikla skupina dobrovoľníkov, ktorí majú záujem o prácu v Afrike, a tak som v prvej skupine odletela i ja, spolu s kolegynkou Ivkou a 10.októbra prilieta ďalšia trojčlenná skupina zdravotníkov. To je tak v skratke.

Po prílete do Ugandy nás čakalo množstvo pracovných stretnutí, stretnutie s ugandským týmom a veľkolepá slávnosť privítania spoluzakladateľa neziskovky, kňaza Alfréda po návrate zo štúdia v Amerike spolu s predstavením neziskové organizácie Shalom for Uganda. Tejto slávnosti sa zúčastnili aj miestni úradníci okresu Ntungamo, kde Nyakyera v ktorej sa projekt nachádza, patrí. Druhý deň sme sa boli podívať na pozemok, ktorý sme kúpili, je to neďaleko domu, kde bývame a je obrovský. Dom, v ktorom bývame má elektriku i tečúcu vodu a k môjmu prekvapeniu je v tejto oblasti i dobrý telefónny signál. Keď si spomeniem na Rushooku, ako som trpela výpadkami mobilnej siete a tým aj internetu, keď som i pol hodiny sa pokúšala odoslať email, tak toto je oproti tomu úplne luxus.  Čo sa týka našej stravy, máme zásoby jedla od miestnych, čo nám nosia dary ako avokádo, papáje, sladké zemiaky, paradajky, arašidy, vajcia atd., problémom je akurát že nemáme zemiaky, o ktorých sa mi už začína snívať. Hojne využívam kreatívne varenie z miestnych plodín a fantáziu, alebo proste „co dům dá“. Ivka sa zase vyžíva v umení šoférovať na týchto „safari“ cestách samá jama. Naša domácnosť má ešte jedného člena, je to náš pomocník  Tukwasa, ktorý našťastie hovorí i anglicky, takže nám prekladá, chodí s nami po pacientoch a pomáha nám s upratovaním apod.  Ľudia sú tu ale veľmi milí a priateľskí. Neďaleko od nášho domu je základná a stredná škola, sú to v podstate naši susedia, my sme na kopci a oni sú trocha v údolí, takže nás majú „v merku“. Stihli sme už navštíviť obe školy a riaditeľ strednej školy už bol navštíviť nás i s manželkou, ktorá prišla ako pacientka. A takto si tu nažívame.