7. – 12.1.2010 Dlho očakávané stretnutie s o. Alfredom v Taliansku. Doleteli sme tam 3 – Janek, s. Vincenta a ja (Veronika). Stretnutie s Alfredom nakoniec nebolo priamo v Ríme, ale v Umbrii – nádhernom kraji, kam nás o. Alfredo pozval a pripravil nám skvelý program. Takže sme prejazdili Umbriu skrz-naskrz – Assisi, Norciu, Preci a iné malebné mestečká. Konečne sme spoznali o. Alfreda – je to úžasný človek, veľký sympaťák, večne sa usmievajúci a dobre naladený. O. Alfred bol nadšený, že sa v ČR našli dobrovoľníci pre Mbararu a svoje nadšenie neskrýval. Vôbec nezosmiešňoval našu neustálu snahu všetko vedieť dopredu, práve naopak. Čakala som typicky africkú odpoveď typu „ veď uvidíte, keď tam budete“, ale on ma prekvapil, že sa nám všetko snažil dopodrobna vysvetliť, a čo najpresnejšie odpovedať na naše otázky. Bol veľmi srdečný a sľúbil nám pomoc pri zariaďovaní vecí.
Niektorí pocítili, čo je to jazyková bariéra, však Janku ?
Ale predsa sme len dostali lekciu o africkej mentalite. Každý deň sme sa pýtali- „Alfredo, čo bude zajtra ? Kam pôjdeme ? Aký máme plán ?“ Smial sa a povedal, že pre nich, Afričanov, dnes je dnes a zajtra je zajtra a že oni nerozmýšľajú o tom, čo bude zajtra. (No niekedy by mohli.) My sme sa bránili, že my sme Európania, my potrebujeme plánovať veci dopredu.
Ďalšia lekcia bola o inkulturácii. Janek by mohol napísať o svojom šoku, ktorý zažil, keď sa na neho na nádraží v Spolete vrhol Talian s roztvorenou náručou a srdečným úsmevom. To bol Giuliano, taliansky priateľ otca Alfreda, prišiel nás vyzdvihnúť od vlaku. Ja som bola Alfredom zase poučená, že v Ugande je vrcholne nezdvorilé odmietať ponúkané jedlo, aj keď ste už úplne plný. O. Alfredo mi ale vysvetlil trik, ktorý môžem uplatniť v Ugande- keď je človek už plný a stále mu ponúkajú nejaké jedlo, treba ho prijať a podeliť sa oň s ďalšími. Tak to si zapamätám.
S o. Alfredom sme prebrali aj ubytovanie v Mbarare, sľúbil nám pomoc pri hľadaní niečoho lacnejšieho než 13 USD, čo je pre nás fakt neúnosné.
O. Alfred nám tiež radil nájsť si ako záštitu nejakú oficiálnu organizáciu, tak sme sa zhodli na boromejkách. S. Vincenta oslovila matku generální, s. Bohuslavu, ktorá súhlasila a dohodli sme si stretnutie.
Žádné komentáře:
Okomentovat