Ďalšie mesiace – február, marec, apríl – sa niesli v znamení príprav : očkovanie, zháňanie sponzorov, vyrábanie emailových letáčikov apod. Ja som dostala ďalšiu lekciu o africkej mentalite. Začala som hojne využívať od otca Alfreda získaný kontakt priamo na koordinátora nemocnice HICH, otca Bonaventuru. Začala prebiehať intenzívna emailová komunikácia, hlavne moje naliehavé žiadosti o zaslanie pozývacích dopisov, na ktoré mi otec Bonaventura rovnako intenzívne odpisoval, že „už to bude“, „už to pošlem, len ešte ich musím naskenovať“, a typické „just give me a couple of days, Veronika“ apod. Po každom takomto emaily som na chvíľu premohla moju silnú stránku netrpezlivosť, zaťala zuby a poslušne čakala. Čakanie... to mi nejde. Vydržala som to vždy tak týždeň a nasledoval ďalší naliehavý email, kde som zúfalo prosila : „Please, send me the invitation letters. We need them. We can’t start things here without them.“
Nakoniec hurá : po 2 mesiacoch dorazili do mojej emailovej schránky. Spätne som sa dozvedela, že to urýchlil otec Alfredo. Tak som mohla rozbehnúť veľkú akciu – oslovovanie firiem.
Apríl sa niesol v znamení stretnutí s ľuďmi, ktorý pobývali v Afrike. Dali nám užitočné rady a tipy. A jednaním s rádiom Proglas o nahrávaní programu o našich prípravách na misiu. To sa nakoniec uskutočnilo 30.4. V Místku u sestier boromejok s pánom Antonínom Žolnerčíkom. Všetci sme boli nervózni, ale nakoniec sme sa ešte aj nasmiali na rôznych hláškach. Takže dobré.
Žádné komentáře:
Okomentovat