Taký normálny deň

A prichádza sľúbený príbeh dnešného dňa.

Ráno som ako obvykle urobila raňajky, našťastie sme mali vajíčka a potom som zase strávila čas na internete zariaďovaním rôznych vecí. Tukwasa dohliadal na stavbu kurníka pre naše kury, čo sme dostali ako dar. To som zase žasla nad logikou miestnych : pred dvoma dňami si pýtali peniaze na drevené trámy na stavbu, včera na plech na strechu a dnes tam zlátali takú búdu, že i pes by sa mohol hanbiť tam spať. Ale dobre. Ďalšia položka bola, keď búdu postavili a spomenuli si, že ešte treba urobiť dvere, takže Tukwasa chcel peniaze na pánty a zámok. Tak nakoniec to nejako dokončili.

Ráno som Tukwasu poslala po mlieko, takže na obed som robila palacinky. Poobede sme šli na pohreb, pretože minule, keď som bola v Rushooke, som sa žiadneho nezúčastnila a Ivka to tiež chcela vidieť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Cestou tam sme navštívili ešte dvoch mojich pacientov doma. Pohreb bol neďaleko domu jedného z nich. Pre vysvetlenie : v Ugande sa nepochováva na cintoríne, ale na banánovníkovej plantáži pri dome. Keď sme prišli na miesto, už tam bola zhromaždená celá pospolitosť, postavené provizórne stany, vlastne len nejaké drevené podpery, na ktorých bola urobená provizórna drevená konštrukcia na ugandský spôsob (rozumej na rozpadnutie) a na tej boli natiahnuté plastové látky. Pod stanmi boli naukladané plastové stoličky, kde sedeli hostia. Uviedli nás do prvých rád a „moderátor“ bol taký zlatý, že nám niečo prekladal aj do angličtiny. Samozrejme celé to bolo o dlhých a nekončiacich prejavoch a spevoch. Každý kto mal s nebožtíkom niečo spoločné chcel povedať nejaký prejav. Truhla stála v strede diania na drevenom stole, zabalená do bieleho obrusu. Moderátor medzitým pospomínal celý jeho život, pričom raz uviedol, že zomrel ako 54 ročný, raz ako 55 ročný, potom zase ako 52 ročný. Presnosť v Ugande nehrá žiadnu rolu. Nebožtík pôsobil niekoľko rokov ako vojak v armáde. Keď už každý niečo povedal a začali sa zbiehať mraky, tak ma moderátor vyzval, aby som aj ja niečo povedala, predstavila našu organizáciu a čo robíme. To som čakala, pretože prejav od Muzungu (belocha) nesmie chýbať na žiadnej slávnosti, kde je nejaký Muzungu prítomný.  Tak som ako obvykle predstavila seba a našu organizáciu a čo robíme, moderátor ma prekladal a zrazu začalo pršať. Všetci, čo stáli mimo stany sa nahrnuli pod stany, plastové stoličky začali skladať na kopu. Strhla sa búrka a provizórne stany to nevydržali, z okrajov sa valili vodopády vody, ktoré sa prevalili tu na jedného, tu na druhého šťastlivca stojaceho pri okraji stanu. Ľudia sa smiali, tisli na miesta, kde bolo relatívne sucho, plantali sa v blate všetci sviatočne poobliekaní a nenechávali sa znechutiť. Naopak dážď navodil ešte veselšiu náladu, pretože v Afrike je chápaný ako požehnanie. Takže ľudia začali hovoriť, že sme priniesli požehnanie, pretože dážď začal zrovna behom môjho prejavu. Po asi 20 min. búrka ustala a tak sa „omušomesa“ (katechista, zástupca kňaza) jal organizovať presun celej pospolitosti k vykopanému hrobu, kde preniesli rakvu.  Plantajúc sa v blate, niektoré dámy na vysokých podpätkoch a všetci odevní v slávnostných róbach sme prišli v jame. Nasledovali ďalšie reči, obrad pochovávania a keď sa chlapi chytili lopát, my sme sa odobrali k autu. Pripojili sa k nám samozrejme záujemci o transport, tak sa nás do auta nasáčkovalo celkom len 5 ľudí a jedno dieťa , takže na Afriku prázdne auto. Ivka to rozjela až na 30-ku. Ale čo čert nechcel. Cestou cez kaluž sme v nej zapadli, bola to ďalšia jama, a nie a nie sa z nej vyhrabať. Bahnitá voda striekala okolo ako sa Ivka pokúšala vyhrabať, všetci sme vystúpili z auta, ale nič. Auto sa ani nehlo. Našťastie okoloidúci chlapi zapracovali a vytlačili auto z mláky. Tak sme mohli pokračovať v ceste domov. Na Afriku taký normálny deň.