Ako sme sa stratili v Kampale, ale aj tak Ministerstvo zdravotníctva to tromflo

Cez víkend sme boli pozvaní na party nášho ugandského spoluzakladateľa, Benjamina Kamukama, na jeho party. Práve dokončil štúdium na „diploma“, čo je niečo medzi bakalárom a titulom a za rok pri pokračovaní v štúdiu získa titul „Master“. Ďalším dôvodom cesty do Kampaly bola návšteva Ministerstva, kde som už konečne mala mať hotový certifikát registrácie v Ugande ako lekára a ďalej vyzdvihnutie objednaných liekov z centrálneho skladu. Tak sme v sobotu ránu vyrazili smer Kampala. Na ceste sme si nakúpili banány a buchtičky, tradične sme si zase spievali náš repertoár českých spevákov, filmov a rozprávok a tak cesta ubiehala. Ivka mala strach z prejazdu šialenou Kampalou, kde platí jediná pravidlo premávky „kto je silnejší a viac sa pchá do cesty, ten ide“, tak sme sa dohodli, že nás z určitého miesta niekto vyzdvihne a bude navigovať. Tak sme sa na jednej benzínke stretli s Evas, Benjaminovou manželkou, ktorú sme potom nasledovali.  Party bola v Entebbe na pláži, bolo na štýl garden party. Moc pekné a na Afriku nejaké moc civilizované a na úrovni. Samozrejme nechýbali rečníci a hudba. Po skončení sme zase prenasledovali Benjamina a Evas s deťmi a tak sme Terku, Markétu a Lukáša doviezli do hotelu, kde boli ubytovaní a my s Ivanou sme šli s Benjaminom k nim domov. Druhý deň bola nedeľa, tak sme šli ráno s Benjamimom do Nyamugongo, kde je chrám ugandských mučeníkov a potom nás Benjamin navigoval na Kyambogo University. Tu sme sa stretli s kamarátom Robertom, rodeným obyvateľom Kampaly, aby nás navigoval na rôzne pozoruhodnosti Kampaly. No hlavne sme chceli vidieť Kasubi Tomb, hrobku Bagandských kráľov. Bolo to zaujímavé počuť o ich histórii a Robert bol celý hrdý. Potom nás navigoval na Bahai Temple, chrám a nádhernou záhradou, kde sme si oddýchli. Zakončili sme to ako pravý západniari – v shopping parku. Tu sme sa najedli a urobili nákupy jedla a iných vecí, pretože v našej dedine nie je nič. Na spiatočnej ceste sme vysadili Roberta, ale už bola tma. Na prvom rázcestí si Ivka pamätala cestu. Potom v tom chaose áut, motoriek boda-boda, autobusov a ľudí sme odbočili zlým smerom a tak sa Ivka s naším autom Divokou Šárkou otočila a vracala spať. Zrazu sme ale zistili, že nás prenasledujú policajti na motorke. Zastavili nás a policajtka v svietivej bielej uniforme(nechápem ako to robia, že sú vždy tak žiarivo biely v tomto prachu) na nás že How are you a Where are you from a že You made a mistake a bla bla bla. A my že aká mistake, že sme sa stratili, tak sme sa museli otočiť. Stáli sme zrovna na najrušnejšom mieste, kde fičali jeden minibus za druhým, do toho sa motali boda-boda a vypadalo to na kolíziu. Policajtka že sme sa nemali otáčať, že to je zakázané a že zaplatíme 80,000 šilingov. My na ňu, že sme sa naozaj stratili a potrebujeme poradiť . Ona sa nedala odradiť chcela vidieť driving permit a že prý si má Ivka vybaviť Ugandský vodičák, keď sme tu tak dlho. Potom zase že odkiaľ sme a čo tu robíme. A tak keď sme povedali, že sme dobrovoľníci, povedala, že chce len 40,000 šilingov. Ja som mala len 50,000 bankovku, tak som jej ju dala, samozrejme zapadla  v policajtkinej kapse, bez žiadneho výdavku a bez žiadneho potvrdenia. Potom nám ešte ukázala smer a tak sme šli. Ocitli sme sa ale na Natete road, ktorá vedie do Masaky, tak som sa pýtala boda-boda chlapcov, kde je Rubaga, kde sme sa mali dostať. Navigovali nás, ale aj tak sme odbočku prehliadli. Tak sme skončili v Mengo na benzínke a volali Benjamina, aby nás prišiel vyzdvihnúť a navigovať. Tak prišiel a navigoval nás, a vida, Hotel Barbados, kde sme sa mali dostať bol len o 2 ulici ďalej. Tak to nás dostali. Stále ale dobré. Ráno sme šli s Terezou na Ministerstvo zdravotníctva, kde nás hodila Evas, Benjaminova manželka. Potom som s veľkým sebazaprením po minulých zlých skúsenostiach šla za úradníkmi, ktorý mali na starosti vydávanie certifikátov. Minule ma prinútili zaplatiť 500,000 šilingov, bez toho aby mi ukázali, aký je poplatok. Čo som aj zaplatila, ale následne som na internete zistila, že poplatok je len 200,000 šilingov a nie vyšší ako mi tvrdili. Ústrižok z banky mi samozrejme úradníčka vzala z ruky, tak som nemala žiadny dokaz. Tak som zo zaťatými zubmi šla zase za nimi. Certifikát mal byť hotový už pred 2 týždňami, ale nebol. Teraz mi úradník hodil krabicu plný obálok s menami, že si mám certifikát vyhľadať či už je hotový. Našla som ho. Konečne môžem oficiálne pracovať v Ugande ! Tereza im povedala, že tiež potrebuje certifikát a dala im všetky dokumenty i vyplnený formulár. Povedali jej, že musí zaplatiť. Ona sa opýtala koľko. A oni na to sa otočili na mňa „Veronika, koľko si platila ?“ Ja som sa nedala a hovorím im „Vy máte vedieť aké sú poplatky.“ Úradník sa pýta, či je to neziskovka alebo súkromná klinika a my na to, že neziskovka. On hovorí 200,000 šilingov. A ja som čakala len na to. Chytili sa do vlastnej lži. Hovorím im, že tým pádom to už máme zaplatené obe, pretože minule som platila 500,000. A tá hnusná úradníčka-sekretárka, že nemám byť drzá a že každý si musí zaplatiť za seba, nie za viac ľudí a že kde mám ústrižok z banky o zaplatení. Ja na to, že ústrižok nemám, lebo mi ho zobrala ona a dala do mojej zložky dokumentov, tak nech sa tam podíva. Ona, že dokumenty oni nearchivujú a mám zavolať zamestnancovi archívu, aby mi moju zložku vyhľadal. Tak som mu volala, samozrejme o 9 ešte nebol v práci, tak keď došiel do práce tak som mu volala, aby mi moju zložku vyhľadal. Trvalo mu to len 2 hodiny aby ju našiel. Modlila som sa, aby tam ten ústrižok bol, ináč by som sa spravodlivosti nedovolala. Medzitým som volala známej, Beatrice Rwakimari, bývalej členke parlamentu, ktorá je členom našej neziskovky, aby prišla a pomohla nám s riešením problému. Medzitým mi chlapík z archívu doniesol moju zložku. Ústrižok z banky tam bol ! Hurá. Ukázala som ho sekretárke, tá ma len s pohrdnutím odkázala na kolegu, aby mi to prefotil a priložila k zložke od Terezy. Potom nás Beatrice vzala za šéfom a tam sme mu povedali ohľadne nedorozumenia, a že chceme vrátiť preplatok 100,000 šilingov. Samozrejme trvalo, než to pochopil, čo sa stalo, ale žiadne slovko na ospravedlnenie, hodil nám čistý hárok, že nech napíšeme oficiálny dopis adresovaný jemu, že požadujeme navrátenie preplatku. Tak sme to napísali a zavolal iného pracovníka, ktorý si vzal číslo účtu Shalom, že tam tie peniaze pošle urýchlene, to znamená do 2 týždňov. Bola som šťastná, že sme sa dovolali spravodlivosti a nevyhodili zbytočne peniaze. Keď je na úradoch takýto bordel, tak ako to potom vypadá inde, to sa niet čomu diviť. Nakoniec sme s Ministerstva šťastne a s uľahčením odchádzali, opustili Kampalu a vydali sa do našej dedinky v kopcoch.