Absolónove básne

Príbeh Absolóna je v rubrike "Podporte projekty" - projekt "Študent podporuje študenta".
Tu sú niektoré z básní, ktoré píše.

1.Your beauty is like a shining light to my eyes. This feeling even makes me think I am not fit for you. But U always show most desired from anyone. Your tender voice brings happiness to the world. Thats why I want to say that I will die for U and always love U.

12. The whole of my life I have seen love.
The day I came from my mums´womb I saw love in this world.
The maternal love was so good and I hoped for more.
I would look at the chicken moving together,
animals make love, birds sing love and the stars in heaven make love.
I am now making love to you, I felt in love the moment I saw you
and I hope I will make and see love in heaven.

14. Whenever I think of the love song, I see you come to me.
When you are gone far away all i do is play the love song in my heart and you appear in its lyrics.
Even in my dreams I dream of the love song and you are theere to dance with me.
When I hear the love song being replaced by the dark song I know you are leaving me but I rewind my mind to switch back to the love song and you are back.

30. He asks : What colour do you like ?
She answers : I love brown.
He exclaims : My skin colour.
She answers again : I love you.

32. He asks : What has been your most interesting moment ,
She answers : Now is the most interesting moment of my life.

47. I am so in love that all I remember in the bible is when God made you so fine, so strong, so beatiful, so loving. Unfortunately I was asleep when God made you. I wish I saw the ingredients he used I world cherish them forever.

68. Beaty, you imprisoned me deep into your heart that I can´t get out, I can only see you and no one else, you stole my heart and body away from the rest of the world and into this new world it´s just me and you.

96. We never thought you would leave us. We know God maybe has a plan for you, we sleep all nights, days we still love you for what you did, no one has ever done. We hope we will meet you in the gates of heaven. The love still brazes Dad, we love you more than anything. May soul rest in eternal peace.
Composed to my late dad.

97. Dear sis I can´t stop loving you, you are young, beautiful and intelligent, I am sorry for when I hurt you little one. I just can´t keep you out of me and can´t forgive myself. I will remember you as a shining star in the sky.
Composed for my little late sister Kasiri Pricilla died by 3 years

106. You kept me on your back, protected me tightly in your arms, worked days and nights to get bread for me. You deserve more than gold, silver, platinum, money, you deserve the best, you deserve paradise, you deserve God´s love. Mum, thanks for loving me.
To mum.

Projekt "Študent podporuje študenta"

Zapojte sa aj keď nieste študenti.
Ak chcete podporovať v štúdiu konkrétnych ľudí, tak sa môžete zapojiť do tohoto projektu.
Vzdelanie je pre Uganďanov cestou ako získať širší rozhľad a nové nápady a potom pomôcť svojej krajine. Ako účinne bojovať proti chudobe.
Podľa prieskumov má obzvlášť výrazný dopad na spoločnosť vzdelanie žien. Niet sa čomu diviť, veď vychovávajú ďalšie generácie ľudí.
Problémom je, že za vzdelanie sa v Ugande platí. Takže študovať môžu len deti, ktorých rodičia na to majú alebo ktorých nejaký príbuzný zarába a podporuje ich, prípadne podporované z rôznych charitatívnych projektov.
Len 66% ľudí nad 15 rokov vie čítať a písať.
Základnú školu dokončí len 57% chlapcov a 55% dievčat.
Len 5% mužov a 3% žien má stredné alebo vyššie vzdelanie.
V dnešnej dobe to znie neuveritelne.
Krátke príbehy študentov, ktorých môžete podporovať :

MEDARD NIWAMANYA

Medard má 23 rokov, pochádza z juhozápadnej časti Ugandy z distriktu Ntungamo. Je sirota, jeho matka zomrela, keď bol trojročný, jeho otec, keď bol sedemročný. Má 2 bratov : jeho starší brat je ženatý a má 5 detí, jeho mladší brat vo februári 2010 vstúpil do armády. Počas základnej školy Medarda sponzoroval strýko, stredoškolské štúdium sponzorovali františkáni z jeho farnosti, takisto ako nadstavbové štúdium na zdravotnej škole v Masake. Teraz pracuje ako zdravotná sestra v zdravotnom centre v Rushooke. Jeho snom je pokračovať v štúdiu na „clinical officer“, čo je taký polodoktor, pretože doktorov je tu v Ugande veľmi málo. Toto štúdium je trojročné. Získať nejaké úspory je pre neho ťažké, pretože finančne podporuje dve deti svojho brata : jedno v 3.ročníku, druhé v 5.ročníku základnej školy.

NYANA SHEVON

Nyana pochádza z juhozápadnej časti Ugandy, z okresu Ntungamo. Má 22 rokov, je polosirota, jej otec zomrel v roku 1992. Vyštudovala zdravotnú školu v Masake. Počas štúdia ju podporovali františkáni. Teraz pracuje v zdravotnom stredisku v Rushooke ako zdravotná sestra. Chcela by pokračovať v trojročnom štúdiu na „clinical officer“. Finančne podporuje svoju matku a 2 deti príbuzných, ktorým platí školské poplatky. Preto si štúdium bez pomoci darcov nemôže dovoliť.

ABSOLON KABISE

Absolona som spoznala v Mbarare v Holy Innocents Childrens Hospital, kde pomáhal hlavne ako tlmočník dobrovoľníkom, ktorí tu jazdia. Má 19 rokov. Je veľmi šikovný a ochotný. Pomohol mi s prekladmi a tlmočením do miestneho jazyka Runyankole. Absolon je HIV pozitívny a má kožnú chorobu vitiligo (biele škvrny na koži pre stratu pigmentu), čo ho značne hendikepuje. Jeho otec bol otrávený a až po jeho smrti Absolonova matka našla v jeho veciach nejaké lieky, ktoré zaniesla do nemocnice, kde jej povedeli, že sú to lieky ARV (bojujú proti HIV). Takto sa dozvedela, že jej manžel bol HIV pozitívny. Tu je to častý problém, že HIV pozitívni ľudia často nedokážu ani najbližším príbuzným povedať pravdu. Z rôznych dôvodov... Potom Absolonova matka nechala odtestovať seba aj všetky deti : všetci sú pozitívny okrem najstaršej sestry, ktorá má iného otca. Tak Absolon žije s touto chorobou, je zaradený do programu liečby ARV liekmi, s ktorými môže prežiť desiatky rokov. Jeho snom bolo študovať Bussiness schooll v Kampale na Makerere University, čo je známa a uznávaná škola. V septembri 2010 tu už začal študovať - študovať prvý semester mu finančne pomohol jeden američan, bývalý šéf Holy Innocents Childrens Hospital, pre ktorého pracoval a časť peňazí sa podarilo získať jeho maminke. Na druhý semester som mu prispela ja.
Absolon píše krásne básne, niektoré nájdete na tomto blogu v rubrike Absolonove básne.

Ak chcete podporovať týchto študentov, môžete svoje dary posielať na účet :
pre ČR : 249250857/0300
Slovensko a iné krajiny (účet v eurách) : 249251681/0300
SWIFT : CEKOCZPP
IBAN : CZ59 0300 0000 00249251681
Adresa banky : ČSOB, Perlová 371/5 Praha 1, 11403
Na požiadanie je možné vystaviť potvrdenie o príspevku kvôli odpočtu z daní.

Ako sa darí vašim študentom sa budete môcť dočítať na tomto blogu.

Projekt "Kúp moskytiéru"

Aj po mojom návrate z Ugandy pokračujem v ďalších projektoch na pomoc Ugande, ľuďom v arcidiecéze Mbarara.
V Ugande som spolupracovala s organizáciou Against Malaria Foundation (AMF), ktorá distribuuje moskyriéri do malarických oblastí. Moskytiéra je účinný prostriedok boja proti malárii. Malária je ochorenie, ktoré prenášajú komáre - moskyti, ktoré lietajú po zotmení a po poštípaní človeka prenášajú maláriu. Potom nasleduje nepríjemné ochorenie, striedanie zimníc a teplôt, môže viesť k chudokrvnosti, poškodeniu mozku a iných orgánov. U oslabených ľudí a malých detí môže viesť až k smrti. U tehotných žiem môže viesť k potratu. Je to naozaj zákerná nemoc. A navyše u malých detí opakované malárie zanechávajú následky- tieto deti majú potom problémy v škole so sústredením sa, s pamätí, s učením...
Účinná ochrana proti malárii je spanie pod sieťou- moskytiérou, ktorá chráni pred komármi. Pre veľa ľudí v Ugande je to ale luxus, ktorý si nemôžu dovoliť, a organizácia AMF pomáha práve takýmto ľuďom.
Organizáciu AMF som požiadala o 3000 moskytiér pre oblasť Rushooky, z toho časť moskytiér bude pre základnú školu Rushooka Central. V tejto škole je celkovo okolo 1500 detí, z toho 860 je ubytovaných na internáte, ale deti bohužiaľ nemajú moskytiéri. Navyše je táto škola pri močiari - čo je liaheň komárov.
Ďalšie moskytiéri budú distribuované zo zdravotného centra v Rushooke.

Pomôžte ľuďom v boji proti malárii, kúpte moskytiéru - cena jednej moskytiéri je 5 USD, čo je asi 90 Kč.

Svoje dary môžete posielať na účet v ČSOB :
pre ČR : 249250857/0300
Slovensko a iné krajiny (účet v eurách) : 249251681/0300
SWIFT : CEKOCZPP
IBAN : CZ59 0300 0000 00249251681
Adresa banky : ČSOB, Perlová 371/5 Praha 1, 11403
Na požiadanie je možné vystaviť potvrdenie o príspevku kvôli odpočtu z daní.

Webare munonga ! Ďakujeme moc!

Príbeh Lucie - Miracle

Pred týždňom do dispenzára priniesli jednu našu pacientku vo veľmi zlom stave a s ňou priniesli malý balíček. Keď sme ho rozbalili, všetci sme stuhli : bolo to niečo, čo vyzeralo napoly ako zvieratko, napoly bábätko - s hlavičkou len o niečo väčšou ako ping-pongová lopta, ručičkami ako môj nechet, miniatúrnym telíčkom. Malo všetko vyvinuté, hýbalo sa, len bolo veľmi malé. Matka ho porodila v 27.týždni tehotenstva, ako som sa neskôr dopátrala jeho veku, takže z medicínskeho hľadiska už schopné prežiť mimo tela matky. Povedali nám, že sa narodilo včera, a ako prežilo jeden deň zabalené len do tenkej handry, bez kŕmenia, podľa všetkého niekde pohodené v kúte, to nechápem. Bolo celé studené, malé dievčatko. Pupočník mala obviazaný špinavou handrou. Bolo neuveriteľné, že v tom niečom malom je život. Začala sa ozývať, mrčať, keď sme ju rozbalili. Zabalili sme ju do vaty, to je tunajší spôsob udržovania tepla. Matka bola veľmi zoslabnutá, lebo je HIV pozitívna, v pokročilom štádiu, navyše vyčerpaná tehotenstvom. Keď som videla ako tá malá bojuje o život, chcela som urobiť všetko preto, aby som ju zachránila. Keďže nemáme inkubátor, zobrala som ju do kuchyne k peci,otvorila som rúru, aby malá bola v teple. Zaviedla som jej hadičku cez nos do žalúdku, aby sme ju mohli kŕmiť. Nemali sme žiadne špeciálne mlieko, tak sme jej dávali sušené mlieko, striekačkou do sondičky po 2ml. Skrátila a previazala som jej pupočník. Vyzerala, že keď sa jej niekto dotkne, tak jej ublíži. Ale mala v sebe silu, hýbala ručičkami, mrnčala, otvárala ústa. Pripadala nám všetkým ako zázrak. Postupne všetci ako prichádzali do kuchyne, boli veľmi prekvapení, nemohli uveriť vlastným očiam, že niečo tak malé žije. Dohodli sme sa s rodinou, že ju akútne necháme pokrstiť, lebo nevieme ako dlho prežije. Tak prišla jej babka a teta, a priamo v kuchyni ju brat Viateur pokrstil, dali jej meno Lucia. Ale ja som si ju nazvala Miracle- zázrak. Celý deň som sedela pri nej pri peci a kŕmila ju. Blížil sa večer, a tak som rozmýšlala, čo s Luciou. Nevedela som, či prežije cestu ak ju pošlem do nemocnice a neverila som, že sa o ňu dobre postarajú, keď ju pošlem domov. Ľudia chodili okolo, že či ešte žije. Žila a dokonca sa už zohriala a viac hýbala. Nakoniec sme ju odovzdali príbuzným , pretože keby sme si ju nechali na noc a niečo by sa stalo, mohli by nás obviniť, že sme s ňou robili čary „abarangi“, čo je tu v Afrike časté a ľudia tomu veria. Takže som Luciinu tetu poučila ako ju má kŕmiť striekačkou do sondy a držať ju v teple, v krabici s vatou, do ktorej som ju zabalila. Dohodla som sa s nimi, že keď prežije do rána, nech s ňou prídu a ja im dám peniaze na nemocnicu. Ako odišli, stále som musela myslieť ako sa má Lucia. Ráno som bežala do dispenzára a medzi pacientmi hľadala Luciiných príbuzných : neboli tam. Pomyslela som si, že možno to neprežila. Ale potom prišli. Lucia žila, mrnčala a hýbala sa, jej teta povedala, že ju kŕmila i v noci ako som jej ukázala a boli pripravení na cestu do nemocnice. Tak som im dala peniaze a poslala ich do jednej konkrétnej nemocnice v Mbarare, o ktorej viem, že majú aj inkubátor. Celý deň som rozmýšľala, ako to celé dopadne. Na druhý deň ráno prišiel za mnou Viateur, že Lucia zomrela, že vraj keď prišli do nemocnice a mali ju prijať, tak zomrela. Nemohla som tomu uveriť. Bola som presvedčená o tom, že prežije, keď prežila jeden deň len tak hodená v kúte a ďalší deň v provizorných podmienkach. Videla som v nej život. Ale konieckoncov je pre ňu lepšie že nežije, pretože s veľkou pravdepodobnosťou by bola aj ona HIV pozitívna ako jej matka a veľmi rýchlo by sa stala sirotou. Ale už aj to, že prežila tri dni, je zázrakom.

Návšteva u "pani Veneranciovej"

Pani Veneranciová, ako som ju nazvala, je matka jedného chlapca, ktorý pomáhal v zdravotnom centre, Venerancia. Má osem detí, manžel ju opustil a našiel si ďalšiu ženu, s ktorou žije hneď vo vedľajšom dome, ale o deti pani Veneranciovej sa nestará. Po všetkom tom, čo prežila, začala pani Veneranciová piť. Ani sa jej nedivím. Keď bol Venerancio malý chlapec, každý deň s plačom prichádzal pred dvere zdravotného centra. Sestry mu vždy dávali najesť, potom preňho už zo zvyku odkladali jedlo. Mama mu nedávala najesť, povedala, že nemôže kŕmiť všetkých, pretože ich je veľa. Tak to šlo pár rokov. Keď Venerancio skončil základnú školu, vďaka pomoci sestier z Rakúska začal študovať na dobrej strednej škole v Mbarare, kde študuje doteraz. Darí sa mu, je veľmi šikovný, cez prázdniny vždy pomáha v zdravotnom centre sestrám. Prvý krát som túto rodinu navštívila s Veneranciom. Obyčajná hlinená chatrč, deravá strecha z vlnitého plechu, žiadny nábytok, len drevená lavička a nízky stolík, ktorý priniesli pre návštevu. Privítali ma vysmiate deti od 6 do 14 rokov. Deti spávajú v zadnej miestnosti, keď prší prenášajú matrace dopredu, kde je menej dier v streche. Deti na moju počesť začali spievať a tancovať. Hlavne najmladšia Desire bola veľmi šťastná. Tá má veľmi milú povahu. Z toho mála čo majú mi pripravili obed – matoke a varenú kuracinu. Keď som za pár dní stretla pani Veneranciovú, sťažovala sa, že deti chodia do školy hladné, že nemajú čo jesť. Pýtala odo mňa peniaze na posho (kukuričnú múku). Tak som jej sľúbila, že jej niečo donesiem. Peniaze by prepila, už je pre ňu ťažké prestať. Keď som ju znova prišla navštíviť, doviezla som jej 10kg posha a nejaké tričká pre deti. Bola rada, ale zase mi ukazovala strechu ako tečie a že by potrebovala peniaze na splatenie dlhu, že potrebuje mydlo a parafín do lampy apod. Deti spievali a tancovali. Začalo pršať, nebolo počuť ani slova ako dážď bubnoval na plechovú strechu, ale netiekla až tak veľmi. Keď som odchádzala, deti ma cez blato vyprevádzali skoro do tretiny cesty, pritom spievali a tancovali. Dúfam, že z tých detí niečo bude, že aspoň niektoré budú môcť študovať tak ako Venerancio.

Kitanga

Prvý októbrový víkend som navštívila misiu v Kitange. Je to dedina pár kilometrov od Rushooky vzdušnou čiarou cez hory. Kvôli horám sa musí ísť do Kitangy 40km obchádzkou. Leží v nadmorskej výške okolo 2000 m, v doline medzi horami. Na vybudovaní misijnej stanice sa podieľal miestny kňaz otec Batanyenda a Talian Antonio, veľmi svojskí ľudia. S podporou z Talianska tu založili hlavne školy - „nursery school“, čo nie je úplne škôlka v našom ponímaní, pretože deti sa tu nehrajú ale už učia. Ďalej základnú školu a dievčenskú strednú školu. Celkom školy majú takmer 1000 detí. Vo výstavbe je stredná škola pre chlapcov. Tieto školy sú „boarding“, to znamená internátne, deti tu aj spia. Každé ráno sa zo všetkých strán ozýva krik a spev – deti majú nástup na školskom dvore a vyvesenie vlajok – Ugandskej, Talianskej a Vatikánu. Učitelia, ktorí tu učia, sú naozaj kvalitní. Teraz v základnej škole učí ako dobrovoľníčka Talianka Anna. V piatok mala Anna narodeniny, bola som s ňou v triedach rozdať cukríky. Pre ne je to ako poklad, niektoré takmer pokľakávali. Večer všetky deti v hale spievali „Happy birthday“, potom už len s učiteľmi nasledovalo krájanie koláča, čo je tu dôležitý obrad a party. Bolo to milé a Anna má veľký zážitok oslavy 19-tich narodenín v Ugande.
Keď som sa bola pozrieť v Nursery school, deti ma zdravili zborovým „welcome visitor ....“ nacvičenými frázami, ktoré kričali z plného hrdla, že som skoro ohluchla. V jednej triede je okolo 50 detí, ale na tunajšie pomery je to ešte dobré, pretože normálne tu býva v triede až 80 detí a viac.
Ďalej Antonio buduje mlyn, kde zapája rôzne mašiny na spracovanie kukurice a miestnych obilnín a hlavne veľmi dôležitú mašinu na lisovanie slnečnicového oleja, ktorý sa vo svete stáva top komoditou. Všetky mašiny sú dovezené z Talianska. Pre mňa zaujímavá bola ale miestna nemocnička, vlastne „Health centre III“, kde sú aj lôžka, polovybavený operačný sál a veľmi dobre vybavená očná ambulancia s najmodernejšími prístrojmi z Talianska a operačný sál na očné operácie. Toto všetko tu je, len nie sú ľudia, odborníci, ktorí by tu pracovali. Celé zdravotné stredisko prakticky riadi jedna rádová sestra, ktorá je „clinical officer“ teda taký polodoktor. Tieto dni tam nebolo veľa pacientov. Priviedli mi ale jeden zaujímavý prípad, o ktorom som už predtým počula. 8-ročného chlapca Gedeona s opuchnutou jednou nohou, z ktorej niečo stále vyteká. Myslím si, že problém je v lymfatickom systéme, ešte sa to bude ďalej riešiť, keď chlapca privezú do Rushooky.
Každý deň som vyliezla na nejaký kopec. Počasie bolo nádherné. Hlinené domy sú roztratené vo svahoch kopcov. Takisto aj polia, niekedy až úplne na vrcholoch. Ženy celé dni na nich kopú a sadia. Teraz je obdobie sadenia hrachu, potom nasleduje fazuľa. Dobytok tu moc nechovajú, videla som len zopár kráv a kôz pasúcich sa na horách. Voda je tu veľmi vzácna. Ľudia pre ňu predtým chodili do rybníka, čo nebolo dobré, choroby sa šírili. Antonio pred pár rokmi vybudoval systém potrubí, ktoré vedú vodu z hôr, z prírodného hlbokého prameňa, na viacerých miestach sú kohútiky, kde si ľudia chodia naberať vodu. Potrubie vedie až 9 km od prameňa.
Každý deň svietilo slnko, bolo teplo, aj keď Kitanga je chladnejšia ako Rushooka a ráno bývajú hmly. Keď si pomyslím na októbrové počasie v Európe, som rada že ho nezažívam.

Filozofická túra

Pred 2 týždňami nebolo v dispenzáriu veľa ľudí, pretože keď začalo pršať všetci kopú. To je tradícia. Všetci idú kopať na plantáže a rozprávajú stále len o kopaní, kto kde šiel kopať. Ale takto si aspoň môžu zarobiť nejaké peniaze, keď idú pre niekoho kopať. Takže preto nemajú čas byť chorí. Preto a pre pekné počasie sme sa s Kasiou rozhodli, že pôjdeme na výlet do kopcov. Nadchli sme aj s.Martinu, moju krajanku, už menej boli nadšené tri africké dievčatá, ktoré sú čakateľky (pripravujú sa stať sa sestrami). Martina ich musela presviedčať, že trocha pohybu im nezaškodí. Nakoniec šli. Cestou sme sa stavili u františkánov, lebo otec Teofil nám mal povedať cestu. Nakoniec šiel i on a Prosper. Vďaka Prosperovi to bola filozofická túra. Pred mesiacom totižto doštudoval filozofiu a prišiel k františkánom do Rushooky. Takže cesta vypadala asi tak, že na úvod mi dal otázku, či je civilizácia pozitívna alebo negatívna. Ja som mu odpovedala, že má niečo pozitívne aj negatívne. On povedal, že nevie, ale že stále hľadá. Potom mi rozprával o tom, že ako negatívne civilizácia prináša pocit nedostatku, pocit, že nám niečo chýba. Napríklad tu v Afrike : ľudia si žili spokojne, ráno vstali, šli kopať, jedli matoke, večer šli spokojne spať a boli šťastní, nič im nechýbalo. Pretože nevedeli, čo by im malo chýbať. Potom prišli belosi, priviezli svoju civilizáciu, svoje jedlo. Afričania zrazu videli, že okrem matoke sú tu ešte zemiaky, ryža apod., takže aj oni to chceli mať a začali cítiť nedostatok. Rozoberali sme rozdiel medzi africkou a našou mentalitou, vnímaním času. Afričania žijú ako komunita, my Európania sme individualisti. Afričania sa tešia z práce svojich rúk, my máme stroje a ľudské ruky potrebujeme čoraz menej. Tu je pre človeka bohatstvom potomstvo, u nás majetok. S tým potomstvom to nie je vždy správne, pretože niektorí ľudia chcú mať a majú potomstvo, ale už je pre nich druhoradé, či ho uživia. Čas vnímajú úplne inak. Tu je október vtedy, keď sa sadí na poliach fazuľa, ak ešte nie je počasie na sadenie, to znamená, že nie je október. Pre nás je to smiešne, lebo my musíme dodržiavať termíny a nedajbože niečo prešvihnúť. Ďalej mi Prosper hovoril, že teraz sa začína viac skúmať a objavovať africká filozofia, že je to veľmi zaujímavé. Rozprával mi o Rwande, odkiaľ pochádza. Afričania sa vedia tešiť z maličkostí. Im ľahko urobíte radosť. Niekedy sa stačí usmiať a pozdraviť ich. Čo som si všimla vo viacerých situáciách je, že dokážu na seba neskutočne žiarliť a závidieť si. Keď dáte niečo jednému, alebo len sa rozprávate s jedným, tak ostatní sa tvária ukrivdene a dívajú sa na vás, že prečo ste nespravodlivý. Napríklad, keď bol Moses z nášho labáku chorý, dala som mu avokádo a ostatní sa už ozývali, že aj oni chcú avokádu, že teraz chcú byť všetci chorí. Takže keď chcete niečo niekomu dať, tak nie pred ostatnými. Teraz to už viem. Myslím si, že je to aj tým, že v rodine je vždy veľa detí a tak medzi sebou bojujú, pretože ináč by sa im niečoho nedostalo. Späť k výletu. Nakoniec sme došli na vrchol nášho kopca. Počasie bolo perfektné, svietilo slnko, viditeľnosť dobrá. Fotili sme ostošesť. Chceli sme si urobiť spoločné foto, tak Kasia nastavila foťák na autospúšť. Nejako nás to nedobre cvaklo, a Prosper zahlásil, že kde je chyba, či je to „matter of visibility or matter of fixation“, nasledoval samozrejme výbuch smiechu. Takže takto to vyzerá s filozofom v praktickom živote. Filozofická túra sa vydarila, všetci sme sa vrátili domov celí.