Taký normálny deň

A prichádza sľúbený príbeh dnešného dňa.

Ráno som ako obvykle urobila raňajky, našťastie sme mali vajíčka a potom som zase strávila čas na internete zariaďovaním rôznych vecí. Tukwasa dohliadal na stavbu kurníka pre naše kury, čo sme dostali ako dar. To som zase žasla nad logikou miestnych : pred dvoma dňami si pýtali peniaze na drevené trámy na stavbu, včera na plech na strechu a dnes tam zlátali takú búdu, že i pes by sa mohol hanbiť tam spať. Ale dobre. Ďalšia položka bola, keď búdu postavili a spomenuli si, že ešte treba urobiť dvere, takže Tukwasa chcel peniaze na pánty a zámok. Tak nakoniec to nejako dokončili.

Ráno som Tukwasu poslala po mlieko, takže na obed som robila palacinky. Poobede sme šli na pohreb, pretože minule, keď som bola v Rushooke, som sa žiadneho nezúčastnila a Ivka to tiež chcela vidieť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Cestou tam sme navštívili ešte dvoch mojich pacientov doma. Pohreb bol neďaleko domu jedného z nich. Pre vysvetlenie : v Ugande sa nepochováva na cintoríne, ale na banánovníkovej plantáži pri dome. Keď sme prišli na miesto, už tam bola zhromaždená celá pospolitosť, postavené provizórne stany, vlastne len nejaké drevené podpery, na ktorých bola urobená provizórna drevená konštrukcia na ugandský spôsob (rozumej na rozpadnutie) a na tej boli natiahnuté plastové látky. Pod stanmi boli naukladané plastové stoličky, kde sedeli hostia. Uviedli nás do prvých rád a „moderátor“ bol taký zlatý, že nám niečo prekladal aj do angličtiny. Samozrejme celé to bolo o dlhých a nekončiacich prejavoch a spevoch. Každý kto mal s nebožtíkom niečo spoločné chcel povedať nejaký prejav. Truhla stála v strede diania na drevenom stole, zabalená do bieleho obrusu. Moderátor medzitým pospomínal celý jeho život, pričom raz uviedol, že zomrel ako 54 ročný, raz ako 55 ročný, potom zase ako 52 ročný. Presnosť v Ugande nehrá žiadnu rolu. Nebožtík pôsobil niekoľko rokov ako vojak v armáde. Keď už každý niečo povedal a začali sa zbiehať mraky, tak ma moderátor vyzval, aby som aj ja niečo povedala, predstavila našu organizáciu a čo robíme. To som čakala, pretože prejav od Muzungu (belocha) nesmie chýbať na žiadnej slávnosti, kde je nejaký Muzungu prítomný.  Tak som ako obvykle predstavila seba a našu organizáciu a čo robíme, moderátor ma prekladal a zrazu začalo pršať. Všetci, čo stáli mimo stany sa nahrnuli pod stany, plastové stoličky začali skladať na kopu. Strhla sa búrka a provizórne stany to nevydržali, z okrajov sa valili vodopády vody, ktoré sa prevalili tu na jedného, tu na druhého šťastlivca stojaceho pri okraji stanu. Ľudia sa smiali, tisli na miesta, kde bolo relatívne sucho, plantali sa v blate všetci sviatočne poobliekaní a nenechávali sa znechutiť. Naopak dážď navodil ešte veselšiu náladu, pretože v Afrike je chápaný ako požehnanie. Takže ľudia začali hovoriť, že sme priniesli požehnanie, pretože dážď začal zrovna behom môjho prejavu. Po asi 20 min. búrka ustala a tak sa „omušomesa“ (katechista, zástupca kňaza) jal organizovať presun celej pospolitosti k vykopanému hrobu, kde preniesli rakvu.  Plantajúc sa v blate, niektoré dámy na vysokých podpätkoch a všetci odevní v slávnostných róbach sme prišli v jame. Nasledovali ďalšie reči, obrad pochovávania a keď sa chlapi chytili lopát, my sme sa odobrali k autu. Pripojili sa k nám samozrejme záujemci o transport, tak sa nás do auta nasáčkovalo celkom len 5 ľudí a jedno dieťa , takže na Afriku prázdne auto. Ivka to rozjela až na 30-ku. Ale čo čert nechcel. Cestou cez kaluž sme v nej zapadli, bola to ďalšia jama, a nie a nie sa z nej vyhrabať. Bahnitá voda striekala okolo ako sa Ivka pokúšala vyhrabať, všetci sme vystúpili z auta, ale nič. Auto sa ani nehlo. Našťastie okoloidúci chlapi zapracovali a vytlačili auto z mláky. Tak sme mohli pokračovať v ceste domov. Na Afriku taký normálny deň.

Príbeh Gifti

Minulú sobotu som sa vrátila z kurzu paliatívnej medicíny z Kampaly. Cestou autobusom som kúpila kolegom v Nyakyere pražené kobylky Ensenene, ktoré mali velký úspech. Kolegovia mali radosť, a dokonca ohodnotili kobylky ako darček z Ugandy No.1. Celú nedeľu chodili za nami študenti Nyakyera Secondary School s prosbami o finančnú podporu na školské poplatky, pár ľudí sme vybrali po doporučení riaditeľom školy a po overení si situácie a životných podmienok ich rodín. Kto dostal finančný príspevok a z akých pomerov títo ľudia pochádzajú sa dozviete na oficiálnych stránkach www.shalomforuganda.cz. A teraz sľúbený príbeh Gifti (v preklade Dar). V nedeľu večer sa u nás objavila jedna pani s dieťaťom. Ja som práve riešila žiadateľov o školné poplatky, tak sa na malú pacientku dívala kolegyňa Markétka. Zavolala ma podívať sa na pacientku. Bolo to malé dievčatko, podľa babičky malo 8 mesiacov, ale bolo tak podvyživené, že vyzeralo len na 3 mesiace. Babička povedala, že sa volá Gifti a povedala nám jej životný príbeh. Od narodenia toho prežila dosť. Jej matka zomrela, keď mala Gifti 3 mesiace, matka mala len 16 rokov. Otec dieťaťa takisto zomrel – pri havárii. Po smrti matky sa o Gifti začala starať babička, ale nemala nikoho v rodine, kto by ju kojil, takže jej dávala kravské mlieko (ktoré ale zohnala zriedkavo), ale hlavne ju kŕmila riedkou kašou z kukuričnej múky alebo prosa a dokonca jej dávala matooke ! (pozn.varené banány). Samozrejme to nebola strava pre kojenca, takže dieťa bolo podvyživené. Teraz prišla s problémom, že Gifti už pár dní zvracia a má teplotu. Pokúšali sme sa dať Gifti infúziu s glukózou, ale slabé žilky to nevydržali, takže sme jej mohli dať len pár mililitrov do žilky. Potom sme jej podomácky vyrobili „rehydratačný roztok“ s cukrom, a dali sme jej fľašu, aby niečo vypila. Bola veľmi smadná i hladná, strkala si pršteky do úst a tak roztok vypila hltavo. Potom zase začala vracať, našťastie nie všetko čo vypila. Dali sme jej lieky na doma a babičke sme dali sójovú múku na prípravu výživnej kaše, aby mala Gifti lepšiu výživu. Urobili sme, čo sme mohli. Na druhý deň ráno prišla babička s Gifti celá natešená, že Gifti už nezvracia, vypila celú fľašu sójovej kaše, ktorú jej na našu radu ešte večer uvarila, nemala už horúčku a bola spokojná. Gifti vypadala omnoho lepšie než predchádzajúci deň. To bol taký malý zázrak. Gifti to nemá ľahké, už začiatok života nie je pre ňu ružový, tak verím, že sa to zmení a že začne rásť.

Ako sme sa stratili v Kampale, ale aj tak Ministerstvo zdravotníctva to tromflo

Cez víkend sme boli pozvaní na party nášho ugandského spoluzakladateľa, Benjamina Kamukama, na jeho party. Práve dokončil štúdium na „diploma“, čo je niečo medzi bakalárom a titulom a za rok pri pokračovaní v štúdiu získa titul „Master“. Ďalším dôvodom cesty do Kampaly bola návšteva Ministerstva, kde som už konečne mala mať hotový certifikát registrácie v Ugande ako lekára a ďalej vyzdvihnutie objednaných liekov z centrálneho skladu. Tak sme v sobotu ránu vyrazili smer Kampala. Na ceste sme si nakúpili banány a buchtičky, tradične sme si zase spievali náš repertoár českých spevákov, filmov a rozprávok a tak cesta ubiehala. Ivka mala strach z prejazdu šialenou Kampalou, kde platí jediná pravidlo premávky „kto je silnejší a viac sa pchá do cesty, ten ide“, tak sme sa dohodli, že nás z určitého miesta niekto vyzdvihne a bude navigovať. Tak sme sa na jednej benzínke stretli s Evas, Benjaminovou manželkou, ktorú sme potom nasledovali.  Party bola v Entebbe na pláži, bolo na štýl garden party. Moc pekné a na Afriku nejaké moc civilizované a na úrovni. Samozrejme nechýbali rečníci a hudba. Po skončení sme zase prenasledovali Benjamina a Evas s deťmi a tak sme Terku, Markétu a Lukáša doviezli do hotelu, kde boli ubytovaní a my s Ivanou sme šli s Benjaminom k nim domov. Druhý deň bola nedeľa, tak sme šli ráno s Benjamimom do Nyamugongo, kde je chrám ugandských mučeníkov a potom nás Benjamin navigoval na Kyambogo University. Tu sme sa stretli s kamarátom Robertom, rodeným obyvateľom Kampaly, aby nás navigoval na rôzne pozoruhodnosti Kampaly. No hlavne sme chceli vidieť Kasubi Tomb, hrobku Bagandských kráľov. Bolo to zaujímavé počuť o ich histórii a Robert bol celý hrdý. Potom nás navigoval na Bahai Temple, chrám a nádhernou záhradou, kde sme si oddýchli. Zakončili sme to ako pravý západniari – v shopping parku. Tu sme sa najedli a urobili nákupy jedla a iných vecí, pretože v našej dedine nie je nič. Na spiatočnej ceste sme vysadili Roberta, ale už bola tma. Na prvom rázcestí si Ivka pamätala cestu. Potom v tom chaose áut, motoriek boda-boda, autobusov a ľudí sme odbočili zlým smerom a tak sa Ivka s naším autom Divokou Šárkou otočila a vracala spať. Zrazu sme ale zistili, že nás prenasledujú policajti na motorke. Zastavili nás a policajtka v svietivej bielej uniforme(nechápem ako to robia, že sú vždy tak žiarivo biely v tomto prachu) na nás že How are you a Where are you from a že You made a mistake a bla bla bla. A my že aká mistake, že sme sa stratili, tak sme sa museli otočiť. Stáli sme zrovna na najrušnejšom mieste, kde fičali jeden minibus za druhým, do toho sa motali boda-boda a vypadalo to na kolíziu. Policajtka že sme sa nemali otáčať, že to je zakázané a že zaplatíme 80,000 šilingov. My na ňu, že sme sa naozaj stratili a potrebujeme poradiť . Ona sa nedala odradiť chcela vidieť driving permit a že prý si má Ivka vybaviť Ugandský vodičák, keď sme tu tak dlho. Potom zase že odkiaľ sme a čo tu robíme. A tak keď sme povedali, že sme dobrovoľníci, povedala, že chce len 40,000 šilingov. Ja som mala len 50,000 bankovku, tak som jej ju dala, samozrejme zapadla  v policajtkinej kapse, bez žiadneho výdavku a bez žiadneho potvrdenia. Potom nám ešte ukázala smer a tak sme šli. Ocitli sme sa ale na Natete road, ktorá vedie do Masaky, tak som sa pýtala boda-boda chlapcov, kde je Rubaga, kde sme sa mali dostať. Navigovali nás, ale aj tak sme odbočku prehliadli. Tak sme skončili v Mengo na benzínke a volali Benjamina, aby nás prišiel vyzdvihnúť a navigovať. Tak prišiel a navigoval nás, a vida, Hotel Barbados, kde sme sa mali dostať bol len o 2 ulici ďalej. Tak to nás dostali. Stále ale dobré. Ráno sme šli s Terezou na Ministerstvo zdravotníctva, kde nás hodila Evas, Benjaminova manželka. Potom som s veľkým sebazaprením po minulých zlých skúsenostiach šla za úradníkmi, ktorý mali na starosti vydávanie certifikátov. Minule ma prinútili zaplatiť 500,000 šilingov, bez toho aby mi ukázali, aký je poplatok. Čo som aj zaplatila, ale následne som na internete zistila, že poplatok je len 200,000 šilingov a nie vyšší ako mi tvrdili. Ústrižok z banky mi samozrejme úradníčka vzala z ruky, tak som nemala žiadny dokaz. Tak som zo zaťatými zubmi šla zase za nimi. Certifikát mal byť hotový už pred 2 týždňami, ale nebol. Teraz mi úradník hodil krabicu plný obálok s menami, že si mám certifikát vyhľadať či už je hotový. Našla som ho. Konečne môžem oficiálne pracovať v Ugande ! Tereza im povedala, že tiež potrebuje certifikát a dala im všetky dokumenty i vyplnený formulár. Povedali jej, že musí zaplatiť. Ona sa opýtala koľko. A oni na to sa otočili na mňa „Veronika, koľko si platila ?“ Ja som sa nedala a hovorím im „Vy máte vedieť aké sú poplatky.“ Úradník sa pýta, či je to neziskovka alebo súkromná klinika a my na to, že neziskovka. On hovorí 200,000 šilingov. A ja som čakala len na to. Chytili sa do vlastnej lži. Hovorím im, že tým pádom to už máme zaplatené obe, pretože minule som platila 500,000. A tá hnusná úradníčka-sekretárka, že nemám byť drzá a že každý si musí zaplatiť za seba, nie za viac ľudí a že kde mám ústrižok z banky o zaplatení. Ja na to, že ústrižok nemám, lebo mi ho zobrala ona a dala do mojej zložky dokumentov, tak nech sa tam podíva. Ona, že dokumenty oni nearchivujú a mám zavolať zamestnancovi archívu, aby mi moju zložku vyhľadal. Tak som mu volala, samozrejme o 9 ešte nebol v práci, tak keď došiel do práce tak som mu volala, aby mi moju zložku vyhľadal. Trvalo mu to len 2 hodiny aby ju našiel. Modlila som sa, aby tam ten ústrižok bol, ináč by som sa spravodlivosti nedovolala. Medzitým som volala známej, Beatrice Rwakimari, bývalej členke parlamentu, ktorá je členom našej neziskovky, aby prišla a pomohla nám s riešením problému. Medzitým mi chlapík z archívu doniesol moju zložku. Ústrižok z banky tam bol ! Hurá. Ukázala som ho sekretárke, tá ma len s pohrdnutím odkázala na kolegu, aby mi to prefotil a priložila k zložke od Terezy. Potom nás Beatrice vzala za šéfom a tam sme mu povedali ohľadne nedorozumenia, a že chceme vrátiť preplatok 100,000 šilingov. Samozrejme trvalo, než to pochopil, čo sa stalo, ale žiadne slovko na ospravedlnenie, hodil nám čistý hárok, že nech napíšeme oficiálny dopis adresovaný jemu, že požadujeme navrátenie preplatku. Tak sme to napísali a zavolal iného pracovníka, ktorý si vzal číslo účtu Shalom, že tam tie peniaze pošle urýchlene, to znamená do 2 týždňov. Bola som šťastná, že sme sa dovolali spravodlivosti a nevyhodili zbytočne peniaze. Keď je na úradoch takýto bordel, tak ako to potom vypadá inde, to sa niet čomu diviť. Nakoniec sme s Ministerstva šťastne a s uľahčením odchádzali, opustili Kampalu a vydali sa do našej dedinky v kopcoch. 

Chinese people go

Tento článok má zhrnúť prácu nás dobrovoľníkov v teréne.  Na začiatok pripomínam, že naša rodina v Nyakyera má nových členov. Prvý mesiac som to bola len ja a Ivka, plus Godfrey, ktorý je miestny dobrovoľník a býva s nami v dome. 12.októbra doleteli ďalší traja dobrovoľníci, a to čerstvá doktorka Tereza Truhlářová a dvaja študenti medicíny- Markéta Balcarová a Lukáš Malý. Po ich prílete a aklimatizácii sme začali robiť reklamu našej neziskovke v okolitých dedinách. Spôsob šírenia informácií je tu taký, že je potrebné chodiť na miesta, kde sa ľudia zhromažďujú a tam sa predstavovať čo robíme a kto sme. Preto s naším autom, ktoré sme nazvali Divoká Šárka jazdíme na rôzne miesta. Divoká Šárka preto, lebo si toho hodne vytrpí pri jazdách miestnymi komunikáciami samá jama a zvlášť keď nás niekde prepadne dážď. Minule sme tak šli na Divokej Šárke do dediny Ngomba, kde mal byť míting ohľadom pestovania plodín a farmárčenia, tak sme využili príležitosť a šli sa tam predstaviť. „Take a chance“, (využiť príležitosť), to je to, čo je v Afrike podstatné. Keď máte príležitosť musíte sa jej chopiť. Preto nám aj ľudia, keď prídeme na taký míting podstrkávajú postihnuté deti, príbuzných a najrôznejšie potiaže, aby sme ich liečili. Ale vrátim sa k nášmu mítingu v dedine Ngomba. Prišli sme do dediny na míting, ktorý mal začať o dvanástej, dorazili sme o druhej, ale bolo zhromaždených len pár ľudí a nevypadalo to, akoby mal začať míting. Tak sme ešte stihli vybehnúť na najbližší kopec , z ktorého bol nádherný výhľad. Potom sme zbehli dole, ale žiadny míting sa ešte nekonal. Tak sme navrhli než už začnú, aj s tým počtom ľudí, ktorý tam bol. Tak začali najprv členovia farmárskeho projektu. Rečnili a rečnili a rečnili a nie a nie skončiť. Ja som už na tie ich reči zvyknutá, niekedy sa tvárim že počúvam, niekedy si pospím, niekedy sa snažím postrehnúť o čom hovoria s mojou skromnou slovnou zásobou Runyankore. Ale toto bolo aj na mňa moc. Rečníci sedeli na lavičke a postupne jeden za druhým mali prejavy, vyžívajúc sa čoraz viac akoby chceli ukázať, že každý z nich je dôležitejší ako predchádzajúci rečník a že má čo povedať.  Keď sa reči chopil tretí rečník, nebo sa zatiahlo a začal fúkať vietor. V nadmorskej výške 1600 m bolo teda pekne zima. Nemyslite si, že v Afrike je teplo. Rečníka ale mraky neodradili, ani začínajúci dážď. Naopak, akoby nabral druhý dych a zatiaľ čo sme sa my klepali vo vetre zimou, on si prehodil páperovú bundu a rečnil ďalej, oči mu iskrili a živo gestikuloval. Nakoniec sme to vzdali a šli sa zohriať do auta s tým, aby nás Godfrey zavolal, keď dôjde rada na nás. Zatiaľ sa poriadne rozpršalo a zhromaždení sa presunuli do najbližšieho domu. My sme si v aute krátili čas ako obvykle – spievaním celého repertoáru, ktorý nás napadol. Stihli sme toho hodne, cez Nohavicu, Čechomor, Kryla, Olympik, Noc na Karlštejně až po No Name. Konečne nás Godfrey zavolal, že sme došli na radu a čakajú na náš príhovor. Tak sme sa ako obvykle predstavili, predstavila som neziskovku a čo robíme, povedala som o domácej hospicovej starostlivosti, ktorú poskytujeme a zadali sme svoje telefónne čísla, aby nás kontaktovali, keď budú o niekom vedieť. Tak sme si zase vyslúžili potlesk a samozrejme otázky na rôzne zdravotné problémy. Keď sme skončili, mali sme ísť na ďalší míting do susednej dediny. Po daždi bola cesta ale samé blato, naša Šárka mala čo robiť aby nezletela z cesty, výmole boli plné vody a na jednom mieste to tak skĺzalo, že sme sa neboli schopní vyhrabať z blata. Nakoniec sme ten úsek prešli a na najbližšom vhodnom mieste sa otočili a šli domov. Tú cestu by sme nedošli. Vracali sme sa prejazdom pomedzi banánovníky, odvšadiaľ sa vynárajúce deti na nás pokrikovali ako obvykle „abažungu“ (belosi), potom sme natrafili na skupinu, ktorá za nami kričala „Chinese“ – Číňania, čo nás úplne dostalo.  Niekedy dokonca pokrikujú moje meno, alebo kričia keď vidia Ivanu, ktorá šoféruje, „mama“.  Takže to zažívame na našich výjazdoch. Naša Divoká Šárka tieto cesty zvláda zle a naším snom je kúpenie motorky na tieto divoké safari cesty. To by nám veľmi pomohla pri návštevách našich pacientoch v dedinách v okolitých kopcoch.  

Ako sme šli na africký pohreb a potom zapadli v blate

A prichádza sľúbený príbeh dnešného dňa.

Ráno som ako obvykle urobila raňajky, našťastie sme mali vajíčka a potom som zase strávila čas na internete zariaďovaním rôznych vecí. Tukwasa dohliadal na stavbu kurníka pre naše kury, čo sme dostali ako dar. To som zase žasla nad logikou miestnych : pred dvoma dňami si pýtali peniaze na drevené trámy na stavbu, včera na plech na strechu a dnes tam zlátali takú búdu, že i pes by sa mohol hanbiť tam spať. Ale dobre. Ďalšia položka bola, keď búdu postavili a spomenuli si, že ešte treba urobiť dvere, takže Tukwasa chcel peniaze na pánty a zámok. Tak nakoniec to nejako dokončili.

Ráno som Tukwasu poslala po mlieko, takže na obed som robila palacinky. Poobede sme šli na pohreb, pretože minule, keď som bola v Rushooke, som sa žiadneho nezúčastnila a Ivka to tiež chcela vidieť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Cestou tam sme navštívili ešte dvoch mojich pacientov doma. Pohreb bol neďaleko domu jedného z nich. Pre vysvetlenie : v Ugande sa nepochováva na cintoríne, ale na banánovníkovej plantáži pri dome. Keď sme prišli na miesto, už tam bola zhromaždená celá pospolitosť, postavené provizórne stany, vlastne len nejaké drevené podpery, na ktorých bola urobená provizórna drevená konštrukcia na ugandský spôsob (rozumej na rozpadnutie) a na tej boli natiahnuté plastové látky. Pod stanmi boli naukladané plastové stoličky, kde sedeli hostia. Uviedli nás do prvých rád a „moderátor“ bol taký zlatý, že nám niečo prekladal aj do angličtiny. Samozrejme celé to bolo o dlhých a nekončiacich prejavoch a spevoch. Každý kto mal s nebožtíkom niečo spoločné chcel povedať nejaký prejav. Truhla stála v strede diania na drevenom stole, zabalená do bieleho obrusu. Moderátor medzitým pospomínal celý jeho život, pričom raz uviedol, že zomrel ako 54 ročný, raz ako 55 ročný, potom zase ako 52 ročný. Presnosť v Ugande nehrá žiadnu rolu. Nebožtík pôsobil niekoľko rokov ako vojak v armáde. Keď už každý niečo povedal a začali sa zbiehať mraky, tak ma moderátor vyzval, aby som aj ja niečo povedala, predstavila našu organizáciu a čo robíme. To som čakala, pretože prejav od Muzungu (belocha) nesmie chýbať na žiadnej slávnosti, kde je nejaký Muzungu prítomný.  Tak som ako obvykle predstavila seba a našu organizáciu a čo robíme, moderátor ma prekladal a zrazu začalo pršať. Všetci, čo stáli mimo stany sa nahrnuli pod stany, plastové stoličky začali skladať na kopu. Strhla sa búrka a provizórne stany to nevydržali, z okrajov sa valili vodopády vody, ktoré sa prevalili tu na jedného, tu na druhého šťastlivca stojaceho pri okraji stanu. Ľudia sa smiali, tisli na miesta, kde bolo relatívne sucho, plantali sa v blate všetci sviatočne poobliekaní a nenechávali sa znechutiť. Naopak dážď navodil ešte veselšiu náladu, pretože v Afrike je chápaný ako požehnanie. Takže ľudia začali hovoriť, že sme priniesli požehnanie, pretože dážď začal zrovna behom môjho prejavu. Po asi 20 min. búrka ustala a tak sa „omušomesa“ (katechista, zástupca kňaza) jal organizovať presun celej pospolitosti k vykopanému hrobu, kde preniesli rakvu.  Plantajúc sa v blate, niektoré dámy na vysokých podpätkoch a všetci odevní v slávnostných róbach sme prišli v jame. Nasledovali ďalšie reči, obrad pochovávania a keď sa chlapi chytili lopát, my sme sa odobrali k autu. Pripojili sa k nám samozrejme záujemci o transport, tak sa nás do auta nasáčkovalo celkom len 5 ľudí a jedno dieťa , takže na Afriku prázdne auto. Ivka to rozjela až na 30-ku. Ale čo čert nechcel. Cestou cez kaluž sme v nej zapadli, bola to ďalšia jama, a nie a nie sa z nej vyhrabať. Bahnitá voda striekala okolo ako sa Ivka pokúšala vyhrabať, všetci sme vystúpili z auta, ale nič. Auto sa ani nehlo. Našťastie okoloidúci chlapi zapracovali a vytlačili auto z mláky. Tak sme mohli pokračovať v ceste domov. Na Afriku taký normálny deň.

Návrat do Ugandy

Už som neplánovala vrátiť sa k tomuto blogu, ale udalosti dnešného dňa stáli za zaznamenanie a prečítanie pre tých, ktorých zaujíma ako vypadá bežný život v Afrike.

Aby som nezačala úplne bez zmyslu, vysvetlím krátko, ako to, že som zase v Afrike. Po mojom návrate z Ugandy v decembri 2010 som rozmýšľala ako ďalej pokračovať v pomoci Ugande. Po stretnutiach s ľuďmi s podobnou túžbou sme založili neziskovú organizáciu Shalom for Uganda. Zároveň ugandský kolegovia pracovali na registrácii neziskovky i v Ugande. Ja a moji kolegovia z neziskovky sme vymýšľali spôsoby získavania peňazí na projekty a takisto cestovali a stretávali sa s ďalšími ľuďmi, ktorý majú záujem o Afriku, navštívili sme i USA apod. V ČR vznikla skupina dobrovoľníkov, ktorí majú záujem o prácu v Afrike, a tak som v prvej skupine odletela i ja, spolu s kolegynkou Ivkou a 10.októbra prilieta ďalšia trojčlenná skupina zdravotníkov. To je tak v skratke.

Po prílete do Ugandy nás čakalo množstvo pracovných stretnutí, stretnutie s ugandským týmom a veľkolepá slávnosť privítania spoluzakladateľa neziskovky, kňaza Alfréda po návrate zo štúdia v Amerike spolu s predstavením neziskové organizácie Shalom for Uganda. Tejto slávnosti sa zúčastnili aj miestni úradníci okresu Ntungamo, kde Nyakyera v ktorej sa projekt nachádza, patrí. Druhý deň sme sa boli podívať na pozemok, ktorý sme kúpili, je to neďaleko domu, kde bývame a je obrovský. Dom, v ktorom bývame má elektriku i tečúcu vodu a k môjmu prekvapeniu je v tejto oblasti i dobrý telefónny signál. Keď si spomeniem na Rushooku, ako som trpela výpadkami mobilnej siete a tým aj internetu, keď som i pol hodiny sa pokúšala odoslať email, tak toto je oproti tomu úplne luxus.  Čo sa týka našej stravy, máme zásoby jedla od miestnych, čo nám nosia dary ako avokádo, papáje, sladké zemiaky, paradajky, arašidy, vajcia atd., problémom je akurát že nemáme zemiaky, o ktorých sa mi už začína snívať. Hojne využívam kreatívne varenie z miestnych plodín a fantáziu, alebo proste „co dům dá“. Ivka sa zase vyžíva v umení šoférovať na týchto „safari“ cestách samá jama. Naša domácnosť má ešte jedného člena, je to náš pomocník  Tukwasa, ktorý našťastie hovorí i anglicky, takže nám prekladá, chodí s nami po pacientoch a pomáha nám s upratovaním apod.  Ľudia sú tu ale veľmi milí a priateľskí. Neďaleko od nášho domu je základná a stredná škola, sú to v podstate naši susedia, my sme na kopci a oni sú trocha v údolí, takže nás majú „v merku“. Stihli sme už navštíviť obe školy a riaditeľ strednej školy už bol navštíviť nás i s manželkou, ktorá prišla ako pacientka. A takto si tu nažívame.