Taký normálny deň

A prichádza sľúbený príbeh dnešného dňa.

Ráno som ako obvykle urobila raňajky, našťastie sme mali vajíčka a potom som zase strávila čas na internete zariaďovaním rôznych vecí. Tukwasa dohliadal na stavbu kurníka pre naše kury, čo sme dostali ako dar. To som zase žasla nad logikou miestnych : pred dvoma dňami si pýtali peniaze na drevené trámy na stavbu, včera na plech na strechu a dnes tam zlátali takú búdu, že i pes by sa mohol hanbiť tam spať. Ale dobre. Ďalšia položka bola, keď búdu postavili a spomenuli si, že ešte treba urobiť dvere, takže Tukwasa chcel peniaze na pánty a zámok. Tak nakoniec to nejako dokončili.

Ráno som Tukwasu poslala po mlieko, takže na obed som robila palacinky. Poobede sme šli na pohreb, pretože minule, keď som bola v Rushooke, som sa žiadneho nezúčastnila a Ivka to tiež chcela vidieť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Cestou tam sme navštívili ešte dvoch mojich pacientov doma. Pohreb bol neďaleko domu jedného z nich. Pre vysvetlenie : v Ugande sa nepochováva na cintoríne, ale na banánovníkovej plantáži pri dome. Keď sme prišli na miesto, už tam bola zhromaždená celá pospolitosť, postavené provizórne stany, vlastne len nejaké drevené podpery, na ktorých bola urobená provizórna drevená konštrukcia na ugandský spôsob (rozumej na rozpadnutie) a na tej boli natiahnuté plastové látky. Pod stanmi boli naukladané plastové stoličky, kde sedeli hostia. Uviedli nás do prvých rád a „moderátor“ bol taký zlatý, že nám niečo prekladal aj do angličtiny. Samozrejme celé to bolo o dlhých a nekončiacich prejavoch a spevoch. Každý kto mal s nebožtíkom niečo spoločné chcel povedať nejaký prejav. Truhla stála v strede diania na drevenom stole, zabalená do bieleho obrusu. Moderátor medzitým pospomínal celý jeho život, pričom raz uviedol, že zomrel ako 54 ročný, raz ako 55 ročný, potom zase ako 52 ročný. Presnosť v Ugande nehrá žiadnu rolu. Nebožtík pôsobil niekoľko rokov ako vojak v armáde. Keď už každý niečo povedal a začali sa zbiehať mraky, tak ma moderátor vyzval, aby som aj ja niečo povedala, predstavila našu organizáciu a čo robíme. To som čakala, pretože prejav od Muzungu (belocha) nesmie chýbať na žiadnej slávnosti, kde je nejaký Muzungu prítomný.  Tak som ako obvykle predstavila seba a našu organizáciu a čo robíme, moderátor ma prekladal a zrazu začalo pršať. Všetci, čo stáli mimo stany sa nahrnuli pod stany, plastové stoličky začali skladať na kopu. Strhla sa búrka a provizórne stany to nevydržali, z okrajov sa valili vodopády vody, ktoré sa prevalili tu na jedného, tu na druhého šťastlivca stojaceho pri okraji stanu. Ľudia sa smiali, tisli na miesta, kde bolo relatívne sucho, plantali sa v blate všetci sviatočne poobliekaní a nenechávali sa znechutiť. Naopak dážď navodil ešte veselšiu náladu, pretože v Afrike je chápaný ako požehnanie. Takže ľudia začali hovoriť, že sme priniesli požehnanie, pretože dážď začal zrovna behom môjho prejavu. Po asi 20 min. búrka ustala a tak sa „omušomesa“ (katechista, zástupca kňaza) jal organizovať presun celej pospolitosti k vykopanému hrobu, kde preniesli rakvu.  Plantajúc sa v blate, niektoré dámy na vysokých podpätkoch a všetci odevní v slávnostných róbach sme prišli v jame. Nasledovali ďalšie reči, obrad pochovávania a keď sa chlapi chytili lopát, my sme sa odobrali k autu. Pripojili sa k nám samozrejme záujemci o transport, tak sa nás do auta nasáčkovalo celkom len 5 ľudí a jedno dieťa , takže na Afriku prázdne auto. Ivka to rozjela až na 30-ku. Ale čo čert nechcel. Cestou cez kaluž sme v nej zapadli, bola to ďalšia jama, a nie a nie sa z nej vyhrabať. Bahnitá voda striekala okolo ako sa Ivka pokúšala vyhrabať, všetci sme vystúpili z auta, ale nič. Auto sa ani nehlo. Našťastie okoloidúci chlapi zapracovali a vytlačili auto z mláky. Tak sme mohli pokračovať v ceste domov. Na Afriku taký normálny deň.

Príbeh Gifti

Minulú sobotu som sa vrátila z kurzu paliatívnej medicíny z Kampaly. Cestou autobusom som kúpila kolegom v Nyakyere pražené kobylky Ensenene, ktoré mali velký úspech. Kolegovia mali radosť, a dokonca ohodnotili kobylky ako darček z Ugandy No.1. Celú nedeľu chodili za nami študenti Nyakyera Secondary School s prosbami o finančnú podporu na školské poplatky, pár ľudí sme vybrali po doporučení riaditeľom školy a po overení si situácie a životných podmienok ich rodín. Kto dostal finančný príspevok a z akých pomerov títo ľudia pochádzajú sa dozviete na oficiálnych stránkach www.shalomforuganda.cz. A teraz sľúbený príbeh Gifti (v preklade Dar). V nedeľu večer sa u nás objavila jedna pani s dieťaťom. Ja som práve riešila žiadateľov o školné poplatky, tak sa na malú pacientku dívala kolegyňa Markétka. Zavolala ma podívať sa na pacientku. Bolo to malé dievčatko, podľa babičky malo 8 mesiacov, ale bolo tak podvyživené, že vyzeralo len na 3 mesiace. Babička povedala, že sa volá Gifti a povedala nám jej životný príbeh. Od narodenia toho prežila dosť. Jej matka zomrela, keď mala Gifti 3 mesiace, matka mala len 16 rokov. Otec dieťaťa takisto zomrel – pri havárii. Po smrti matky sa o Gifti začala starať babička, ale nemala nikoho v rodine, kto by ju kojil, takže jej dávala kravské mlieko (ktoré ale zohnala zriedkavo), ale hlavne ju kŕmila riedkou kašou z kukuričnej múky alebo prosa a dokonca jej dávala matooke ! (pozn.varené banány). Samozrejme to nebola strava pre kojenca, takže dieťa bolo podvyživené. Teraz prišla s problémom, že Gifti už pár dní zvracia a má teplotu. Pokúšali sme sa dať Gifti infúziu s glukózou, ale slabé žilky to nevydržali, takže sme jej mohli dať len pár mililitrov do žilky. Potom sme jej podomácky vyrobili „rehydratačný roztok“ s cukrom, a dali sme jej fľašu, aby niečo vypila. Bola veľmi smadná i hladná, strkala si pršteky do úst a tak roztok vypila hltavo. Potom zase začala vracať, našťastie nie všetko čo vypila. Dali sme jej lieky na doma a babičke sme dali sójovú múku na prípravu výživnej kaše, aby mala Gifti lepšiu výživu. Urobili sme, čo sme mohli. Na druhý deň ráno prišla babička s Gifti celá natešená, že Gifti už nezvracia, vypila celú fľašu sójovej kaše, ktorú jej na našu radu ešte večer uvarila, nemala už horúčku a bola spokojná. Gifti vypadala omnoho lepšie než predchádzajúci deň. To bol taký malý zázrak. Gifti to nemá ľahké, už začiatok života nie je pre ňu ružový, tak verím, že sa to zmení a že začne rásť.

Ako sme sa stratili v Kampale, ale aj tak Ministerstvo zdravotníctva to tromflo

Cez víkend sme boli pozvaní na party nášho ugandského spoluzakladateľa, Benjamina Kamukama, na jeho party. Práve dokončil štúdium na „diploma“, čo je niečo medzi bakalárom a titulom a za rok pri pokračovaní v štúdiu získa titul „Master“. Ďalším dôvodom cesty do Kampaly bola návšteva Ministerstva, kde som už konečne mala mať hotový certifikát registrácie v Ugande ako lekára a ďalej vyzdvihnutie objednaných liekov z centrálneho skladu. Tak sme v sobotu ránu vyrazili smer Kampala. Na ceste sme si nakúpili banány a buchtičky, tradične sme si zase spievali náš repertoár českých spevákov, filmov a rozprávok a tak cesta ubiehala. Ivka mala strach z prejazdu šialenou Kampalou, kde platí jediná pravidlo premávky „kto je silnejší a viac sa pchá do cesty, ten ide“, tak sme sa dohodli, že nás z určitého miesta niekto vyzdvihne a bude navigovať. Tak sme sa na jednej benzínke stretli s Evas, Benjaminovou manželkou, ktorú sme potom nasledovali.  Party bola v Entebbe na pláži, bolo na štýl garden party. Moc pekné a na Afriku nejaké moc civilizované a na úrovni. Samozrejme nechýbali rečníci a hudba. Po skončení sme zase prenasledovali Benjamina a Evas s deťmi a tak sme Terku, Markétu a Lukáša doviezli do hotelu, kde boli ubytovaní a my s Ivanou sme šli s Benjaminom k nim domov. Druhý deň bola nedeľa, tak sme šli ráno s Benjamimom do Nyamugongo, kde je chrám ugandských mučeníkov a potom nás Benjamin navigoval na Kyambogo University. Tu sme sa stretli s kamarátom Robertom, rodeným obyvateľom Kampaly, aby nás navigoval na rôzne pozoruhodnosti Kampaly. No hlavne sme chceli vidieť Kasubi Tomb, hrobku Bagandských kráľov. Bolo to zaujímavé počuť o ich histórii a Robert bol celý hrdý. Potom nás navigoval na Bahai Temple, chrám a nádhernou záhradou, kde sme si oddýchli. Zakončili sme to ako pravý západniari – v shopping parku. Tu sme sa najedli a urobili nákupy jedla a iných vecí, pretože v našej dedine nie je nič. Na spiatočnej ceste sme vysadili Roberta, ale už bola tma. Na prvom rázcestí si Ivka pamätala cestu. Potom v tom chaose áut, motoriek boda-boda, autobusov a ľudí sme odbočili zlým smerom a tak sa Ivka s naším autom Divokou Šárkou otočila a vracala spať. Zrazu sme ale zistili, že nás prenasledujú policajti na motorke. Zastavili nás a policajtka v svietivej bielej uniforme(nechápem ako to robia, že sú vždy tak žiarivo biely v tomto prachu) na nás že How are you a Where are you from a že You made a mistake a bla bla bla. A my že aká mistake, že sme sa stratili, tak sme sa museli otočiť. Stáli sme zrovna na najrušnejšom mieste, kde fičali jeden minibus za druhým, do toho sa motali boda-boda a vypadalo to na kolíziu. Policajtka že sme sa nemali otáčať, že to je zakázané a že zaplatíme 80,000 šilingov. My na ňu, že sme sa naozaj stratili a potrebujeme poradiť . Ona sa nedala odradiť chcela vidieť driving permit a že prý si má Ivka vybaviť Ugandský vodičák, keď sme tu tak dlho. Potom zase že odkiaľ sme a čo tu robíme. A tak keď sme povedali, že sme dobrovoľníci, povedala, že chce len 40,000 šilingov. Ja som mala len 50,000 bankovku, tak som jej ju dala, samozrejme zapadla  v policajtkinej kapse, bez žiadneho výdavku a bez žiadneho potvrdenia. Potom nám ešte ukázala smer a tak sme šli. Ocitli sme sa ale na Natete road, ktorá vedie do Masaky, tak som sa pýtala boda-boda chlapcov, kde je Rubaga, kde sme sa mali dostať. Navigovali nás, ale aj tak sme odbočku prehliadli. Tak sme skončili v Mengo na benzínke a volali Benjamina, aby nás prišiel vyzdvihnúť a navigovať. Tak prišiel a navigoval nás, a vida, Hotel Barbados, kde sme sa mali dostať bol len o 2 ulici ďalej. Tak to nás dostali. Stále ale dobré. Ráno sme šli s Terezou na Ministerstvo zdravotníctva, kde nás hodila Evas, Benjaminova manželka. Potom som s veľkým sebazaprením po minulých zlých skúsenostiach šla za úradníkmi, ktorý mali na starosti vydávanie certifikátov. Minule ma prinútili zaplatiť 500,000 šilingov, bez toho aby mi ukázali, aký je poplatok. Čo som aj zaplatila, ale následne som na internete zistila, že poplatok je len 200,000 šilingov a nie vyšší ako mi tvrdili. Ústrižok z banky mi samozrejme úradníčka vzala z ruky, tak som nemala žiadny dokaz. Tak som zo zaťatými zubmi šla zase za nimi. Certifikát mal byť hotový už pred 2 týždňami, ale nebol. Teraz mi úradník hodil krabicu plný obálok s menami, že si mám certifikát vyhľadať či už je hotový. Našla som ho. Konečne môžem oficiálne pracovať v Ugande ! Tereza im povedala, že tiež potrebuje certifikát a dala im všetky dokumenty i vyplnený formulár. Povedali jej, že musí zaplatiť. Ona sa opýtala koľko. A oni na to sa otočili na mňa „Veronika, koľko si platila ?“ Ja som sa nedala a hovorím im „Vy máte vedieť aké sú poplatky.“ Úradník sa pýta, či je to neziskovka alebo súkromná klinika a my na to, že neziskovka. On hovorí 200,000 šilingov. A ja som čakala len na to. Chytili sa do vlastnej lži. Hovorím im, že tým pádom to už máme zaplatené obe, pretože minule som platila 500,000. A tá hnusná úradníčka-sekretárka, že nemám byť drzá a že každý si musí zaplatiť za seba, nie za viac ľudí a že kde mám ústrižok z banky o zaplatení. Ja na to, že ústrižok nemám, lebo mi ho zobrala ona a dala do mojej zložky dokumentov, tak nech sa tam podíva. Ona, že dokumenty oni nearchivujú a mám zavolať zamestnancovi archívu, aby mi moju zložku vyhľadal. Tak som mu volala, samozrejme o 9 ešte nebol v práci, tak keď došiel do práce tak som mu volala, aby mi moju zložku vyhľadal. Trvalo mu to len 2 hodiny aby ju našiel. Modlila som sa, aby tam ten ústrižok bol, ináč by som sa spravodlivosti nedovolala. Medzitým som volala známej, Beatrice Rwakimari, bývalej členke parlamentu, ktorá je členom našej neziskovky, aby prišla a pomohla nám s riešením problému. Medzitým mi chlapík z archívu doniesol moju zložku. Ústrižok z banky tam bol ! Hurá. Ukázala som ho sekretárke, tá ma len s pohrdnutím odkázala na kolegu, aby mi to prefotil a priložila k zložke od Terezy. Potom nás Beatrice vzala za šéfom a tam sme mu povedali ohľadne nedorozumenia, a že chceme vrátiť preplatok 100,000 šilingov. Samozrejme trvalo, než to pochopil, čo sa stalo, ale žiadne slovko na ospravedlnenie, hodil nám čistý hárok, že nech napíšeme oficiálny dopis adresovaný jemu, že požadujeme navrátenie preplatku. Tak sme to napísali a zavolal iného pracovníka, ktorý si vzal číslo účtu Shalom, že tam tie peniaze pošle urýchlene, to znamená do 2 týždňov. Bola som šťastná, že sme sa dovolali spravodlivosti a nevyhodili zbytočne peniaze. Keď je na úradoch takýto bordel, tak ako to potom vypadá inde, to sa niet čomu diviť. Nakoniec sme s Ministerstva šťastne a s uľahčením odchádzali, opustili Kampalu a vydali sa do našej dedinky v kopcoch. 

Chinese people go

Tento článok má zhrnúť prácu nás dobrovoľníkov v teréne.  Na začiatok pripomínam, že naša rodina v Nyakyera má nových členov. Prvý mesiac som to bola len ja a Ivka, plus Godfrey, ktorý je miestny dobrovoľník a býva s nami v dome. 12.októbra doleteli ďalší traja dobrovoľníci, a to čerstvá doktorka Tereza Truhlářová a dvaja študenti medicíny- Markéta Balcarová a Lukáš Malý. Po ich prílete a aklimatizácii sme začali robiť reklamu našej neziskovke v okolitých dedinách. Spôsob šírenia informácií je tu taký, že je potrebné chodiť na miesta, kde sa ľudia zhromažďujú a tam sa predstavovať čo robíme a kto sme. Preto s naším autom, ktoré sme nazvali Divoká Šárka jazdíme na rôzne miesta. Divoká Šárka preto, lebo si toho hodne vytrpí pri jazdách miestnymi komunikáciami samá jama a zvlášť keď nás niekde prepadne dážď. Minule sme tak šli na Divokej Šárke do dediny Ngomba, kde mal byť míting ohľadom pestovania plodín a farmárčenia, tak sme využili príležitosť a šli sa tam predstaviť. „Take a chance“, (využiť príležitosť), to je to, čo je v Afrike podstatné. Keď máte príležitosť musíte sa jej chopiť. Preto nám aj ľudia, keď prídeme na taký míting podstrkávajú postihnuté deti, príbuzných a najrôznejšie potiaže, aby sme ich liečili. Ale vrátim sa k nášmu mítingu v dedine Ngomba. Prišli sme do dediny na míting, ktorý mal začať o dvanástej, dorazili sme o druhej, ale bolo zhromaždených len pár ľudí a nevypadalo to, akoby mal začať míting. Tak sme ešte stihli vybehnúť na najbližší kopec , z ktorého bol nádherný výhľad. Potom sme zbehli dole, ale žiadny míting sa ešte nekonal. Tak sme navrhli než už začnú, aj s tým počtom ľudí, ktorý tam bol. Tak začali najprv členovia farmárskeho projektu. Rečnili a rečnili a rečnili a nie a nie skončiť. Ja som už na tie ich reči zvyknutá, niekedy sa tvárim že počúvam, niekedy si pospím, niekedy sa snažím postrehnúť o čom hovoria s mojou skromnou slovnou zásobou Runyankore. Ale toto bolo aj na mňa moc. Rečníci sedeli na lavičke a postupne jeden za druhým mali prejavy, vyžívajúc sa čoraz viac akoby chceli ukázať, že každý z nich je dôležitejší ako predchádzajúci rečník a že má čo povedať.  Keď sa reči chopil tretí rečník, nebo sa zatiahlo a začal fúkať vietor. V nadmorskej výške 1600 m bolo teda pekne zima. Nemyslite si, že v Afrike je teplo. Rečníka ale mraky neodradili, ani začínajúci dážď. Naopak, akoby nabral druhý dych a zatiaľ čo sme sa my klepali vo vetre zimou, on si prehodil páperovú bundu a rečnil ďalej, oči mu iskrili a živo gestikuloval. Nakoniec sme to vzdali a šli sa zohriať do auta s tým, aby nás Godfrey zavolal, keď dôjde rada na nás. Zatiaľ sa poriadne rozpršalo a zhromaždení sa presunuli do najbližšieho domu. My sme si v aute krátili čas ako obvykle – spievaním celého repertoáru, ktorý nás napadol. Stihli sme toho hodne, cez Nohavicu, Čechomor, Kryla, Olympik, Noc na Karlštejně až po No Name. Konečne nás Godfrey zavolal, že sme došli na radu a čakajú na náš príhovor. Tak sme sa ako obvykle predstavili, predstavila som neziskovku a čo robíme, povedala som o domácej hospicovej starostlivosti, ktorú poskytujeme a zadali sme svoje telefónne čísla, aby nás kontaktovali, keď budú o niekom vedieť. Tak sme si zase vyslúžili potlesk a samozrejme otázky na rôzne zdravotné problémy. Keď sme skončili, mali sme ísť na ďalší míting do susednej dediny. Po daždi bola cesta ale samé blato, naša Šárka mala čo robiť aby nezletela z cesty, výmole boli plné vody a na jednom mieste to tak skĺzalo, že sme sa neboli schopní vyhrabať z blata. Nakoniec sme ten úsek prešli a na najbližšom vhodnom mieste sa otočili a šli domov. Tú cestu by sme nedošli. Vracali sme sa prejazdom pomedzi banánovníky, odvšadiaľ sa vynárajúce deti na nás pokrikovali ako obvykle „abažungu“ (belosi), potom sme natrafili na skupinu, ktorá za nami kričala „Chinese“ – Číňania, čo nás úplne dostalo.  Niekedy dokonca pokrikujú moje meno, alebo kričia keď vidia Ivanu, ktorá šoféruje, „mama“.  Takže to zažívame na našich výjazdoch. Naša Divoká Šárka tieto cesty zvláda zle a naším snom je kúpenie motorky na tieto divoké safari cesty. To by nám veľmi pomohla pri návštevách našich pacientoch v dedinách v okolitých kopcoch.  

Ako sme šli na africký pohreb a potom zapadli v blate

A prichádza sľúbený príbeh dnešného dňa.

Ráno som ako obvykle urobila raňajky, našťastie sme mali vajíčka a potom som zase strávila čas na internete zariaďovaním rôznych vecí. Tukwasa dohliadal na stavbu kurníka pre naše kury, čo sme dostali ako dar. To som zase žasla nad logikou miestnych : pred dvoma dňami si pýtali peniaze na drevené trámy na stavbu, včera na plech na strechu a dnes tam zlátali takú búdu, že i pes by sa mohol hanbiť tam spať. Ale dobre. Ďalšia položka bola, keď búdu postavili a spomenuli si, že ešte treba urobiť dvere, takže Tukwasa chcel peniaze na pánty a zámok. Tak nakoniec to nejako dokončili.

Ráno som Tukwasu poslala po mlieko, takže na obed som robila palacinky. Poobede sme šli na pohreb, pretože minule, keď som bola v Rushooke, som sa žiadneho nezúčastnila a Ivka to tiež chcela vidieť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Cestou tam sme navštívili ešte dvoch mojich pacientov doma. Pohreb bol neďaleko domu jedného z nich. Pre vysvetlenie : v Ugande sa nepochováva na cintoríne, ale na banánovníkovej plantáži pri dome. Keď sme prišli na miesto, už tam bola zhromaždená celá pospolitosť, postavené provizórne stany, vlastne len nejaké drevené podpery, na ktorých bola urobená provizórna drevená konštrukcia na ugandský spôsob (rozumej na rozpadnutie) a na tej boli natiahnuté plastové látky. Pod stanmi boli naukladané plastové stoličky, kde sedeli hostia. Uviedli nás do prvých rád a „moderátor“ bol taký zlatý, že nám niečo prekladal aj do angličtiny. Samozrejme celé to bolo o dlhých a nekončiacich prejavoch a spevoch. Každý kto mal s nebožtíkom niečo spoločné chcel povedať nejaký prejav. Truhla stála v strede diania na drevenom stole, zabalená do bieleho obrusu. Moderátor medzitým pospomínal celý jeho život, pričom raz uviedol, že zomrel ako 54 ročný, raz ako 55 ročný, potom zase ako 52 ročný. Presnosť v Ugande nehrá žiadnu rolu. Nebožtík pôsobil niekoľko rokov ako vojak v armáde. Keď už každý niečo povedal a začali sa zbiehať mraky, tak ma moderátor vyzval, aby som aj ja niečo povedala, predstavila našu organizáciu a čo robíme. To som čakala, pretože prejav od Muzungu (belocha) nesmie chýbať na žiadnej slávnosti, kde je nejaký Muzungu prítomný.  Tak som ako obvykle predstavila seba a našu organizáciu a čo robíme, moderátor ma prekladal a zrazu začalo pršať. Všetci, čo stáli mimo stany sa nahrnuli pod stany, plastové stoličky začali skladať na kopu. Strhla sa búrka a provizórne stany to nevydržali, z okrajov sa valili vodopády vody, ktoré sa prevalili tu na jedného, tu na druhého šťastlivca stojaceho pri okraji stanu. Ľudia sa smiali, tisli na miesta, kde bolo relatívne sucho, plantali sa v blate všetci sviatočne poobliekaní a nenechávali sa znechutiť. Naopak dážď navodil ešte veselšiu náladu, pretože v Afrike je chápaný ako požehnanie. Takže ľudia začali hovoriť, že sme priniesli požehnanie, pretože dážď začal zrovna behom môjho prejavu. Po asi 20 min. búrka ustala a tak sa „omušomesa“ (katechista, zástupca kňaza) jal organizovať presun celej pospolitosti k vykopanému hrobu, kde preniesli rakvu.  Plantajúc sa v blate, niektoré dámy na vysokých podpätkoch a všetci odevní v slávnostných róbach sme prišli v jame. Nasledovali ďalšie reči, obrad pochovávania a keď sa chlapi chytili lopát, my sme sa odobrali k autu. Pripojili sa k nám samozrejme záujemci o transport, tak sa nás do auta nasáčkovalo celkom len 5 ľudí a jedno dieťa , takže na Afriku prázdne auto. Ivka to rozjela až na 30-ku. Ale čo čert nechcel. Cestou cez kaluž sme v nej zapadli, bola to ďalšia jama, a nie a nie sa z nej vyhrabať. Bahnitá voda striekala okolo ako sa Ivka pokúšala vyhrabať, všetci sme vystúpili z auta, ale nič. Auto sa ani nehlo. Našťastie okoloidúci chlapi zapracovali a vytlačili auto z mláky. Tak sme mohli pokračovať v ceste domov. Na Afriku taký normálny deň.

Návrat do Ugandy

Už som neplánovala vrátiť sa k tomuto blogu, ale udalosti dnešného dňa stáli za zaznamenanie a prečítanie pre tých, ktorých zaujíma ako vypadá bežný život v Afrike.

Aby som nezačala úplne bez zmyslu, vysvetlím krátko, ako to, že som zase v Afrike. Po mojom návrate z Ugandy v decembri 2010 som rozmýšľala ako ďalej pokračovať v pomoci Ugande. Po stretnutiach s ľuďmi s podobnou túžbou sme založili neziskovú organizáciu Shalom for Uganda. Zároveň ugandský kolegovia pracovali na registrácii neziskovky i v Ugande. Ja a moji kolegovia z neziskovky sme vymýšľali spôsoby získavania peňazí na projekty a takisto cestovali a stretávali sa s ďalšími ľuďmi, ktorý majú záujem o Afriku, navštívili sme i USA apod. V ČR vznikla skupina dobrovoľníkov, ktorí majú záujem o prácu v Afrike, a tak som v prvej skupine odletela i ja, spolu s kolegynkou Ivkou a 10.októbra prilieta ďalšia trojčlenná skupina zdravotníkov. To je tak v skratke.

Po prílete do Ugandy nás čakalo množstvo pracovných stretnutí, stretnutie s ugandským týmom a veľkolepá slávnosť privítania spoluzakladateľa neziskovky, kňaza Alfréda po návrate zo štúdia v Amerike spolu s predstavením neziskové organizácie Shalom for Uganda. Tejto slávnosti sa zúčastnili aj miestni úradníci okresu Ntungamo, kde Nyakyera v ktorej sa projekt nachádza, patrí. Druhý deň sme sa boli podívať na pozemok, ktorý sme kúpili, je to neďaleko domu, kde bývame a je obrovský. Dom, v ktorom bývame má elektriku i tečúcu vodu a k môjmu prekvapeniu je v tejto oblasti i dobrý telefónny signál. Keď si spomeniem na Rushooku, ako som trpela výpadkami mobilnej siete a tým aj internetu, keď som i pol hodiny sa pokúšala odoslať email, tak toto je oproti tomu úplne luxus.  Čo sa týka našej stravy, máme zásoby jedla od miestnych, čo nám nosia dary ako avokádo, papáje, sladké zemiaky, paradajky, arašidy, vajcia atd., problémom je akurát že nemáme zemiaky, o ktorých sa mi už začína snívať. Hojne využívam kreatívne varenie z miestnych plodín a fantáziu, alebo proste „co dům dá“. Ivka sa zase vyžíva v umení šoférovať na týchto „safari“ cestách samá jama. Naša domácnosť má ešte jedného člena, je to náš pomocník  Tukwasa, ktorý našťastie hovorí i anglicky, takže nám prekladá, chodí s nami po pacientoch a pomáha nám s upratovaním apod.  Ľudia sú tu ale veľmi milí a priateľskí. Neďaleko od nášho domu je základná a stredná škola, sú to v podstate naši susedia, my sme na kopci a oni sú trocha v údolí, takže nás majú „v merku“. Stihli sme už navštíviť obe školy a riaditeľ strednej školy už bol navštíviť nás i s manželkou, ktorá prišla ako pacientka. A takto si tu nažívame.

Po dlhej dobe...

Od doby posledného príspevku prešla dlhá doba. Za tento čas sa v súvislosti s mojou misiou v Ugande udiali mnohé veci.
Z tých najdôležitejších :
- spoznala som mnoho úžasných ľudí, ktorí majú srdce pre Afriku
- zúčastnila som sa rôznych prednášok o Ugande - pre mládež, dôchodcov, farnosti, ...
- vznikla nezisková organizácia Shalom for Uganda (samozrejme nevznikla sama, ale podobrobnosti radšej vynechám)
- v spolupráci s Materským centrom Ružomberok sme usporiadali zbierku topánočiek pre najchudobnejšie deti v Rushooke a okolí
- otec Alfred pokračuje v štúdiu v Amerike, kde získal ďalších priateľov pre Ugandu, a to hlavne Kathy Fisher, ktorú veľmi oslovil príbeh Joventy, ktorý som písala, s.Seraphine, ktorá študuje v Texase psychoporadenstvo a ďalších, usilujú sa o registráciu organizácie Shalom for Uganda v Amerike a hľadajú možnosti získania grantov
-prebieha i registrácia v Ugande, pre veľkú byrokraciu je to komplikovanejšie
- do Českej Rep.prišiel na návštevu jeden zo zakladajúcich členov, Alfred Tumwesigye, mali sme prvú členskú schôdzu, prednášky, besedy
- začali sme podporovať v štúdiu medicíny jednu študentku - kolegyňu Nyanu Shevon

V Afrike čas plynie rýchlejšie než u nás, niektoré veci sa rýchlo menia, niektoré zase zostávajú stále rovnaké. Generácie sa striedajú rýchlo. Kto si zamiloval Afriku, zažije mnohé radosti, ale aj veľké straty. Každý, kto tam bol, má svoje straty. Pre mňa sú to hlavne - strata Joventy, Muzungu, Absolóna... Úžasný ľudia, niektoré príbehy sú na tomto blogu. O smrti Joventy som sa dozvedela niekedy v marci. Jej deti vzali nejakí príbuzní, neviem kde... Absolon sa mi od leta neozýval, dúfala som, že je len zaneprázdnený školou. V novembri mi oznámili, že podľahol svojej nemoci. Bol to úžasný človek a aj keď žil krátko (mal 20 rokov), jeho život bol naplnený viac ako dlhé životy iných. O smrti môjho pacienta "Muzungu" som sa dozvedela tiež v novembri.
To je život. Ale stali sa aj mnohé radostné udalosti - Monday sa oženil, Maguru sa chystá tiež za pár dní, Nyana a Medard začali študovať.
A ja som tu v Európe. Od priateľov z Ugandy stále počujem jednu otázku "...but when are you coming back ?" , a ja sa počujem ako odpovedám - "skoro...len čakajte a jedného dňa ma uvidíte stáť pred vaším domom". Verím, že to bude skoro.
Pre ďalšie informácie odkazujem na stránky :
www.shalomforuganda.webnode.cz

Shalom for Uganda

Kdo jsme

Jsme nezisková organizace zaměřená na pomoc místním obyvatelům přímo v jejích komunitách. Jsme tým dobrovolníků profesionálů - lékaři, psychoterapeuti, odbornící v oblasti zemědelství a jiné profese, kteří chtějí své vědomosti využít v prospěch komunity Shalom for Uganda.

Kde působíme

Poskytujeme služby na území distriktu Ntungamo v jihozápadní části Ugandy. Distrikt Ntungamo má 3 oblasti :

1) Ruhaama

2) Rushenyi

3) Kajara

Naše služby

Pomáháme jednotlivcům, rodinám a komunitám v oblasti zdravotnické, poradenské a psychosociální. Jsme zaměřeni na člověka a rodinu, poskytujeme služby přímo v odlehlých vesnicích v komunitách lidí – zdravotní péče, prevence, osvěta, psychosociální podpora. Spolupracujeme s dobrovolníky – studenty i profesionály, školíme místní dobrovolníky, podporujeme ve studiu mladé lidi, kteří se chtějí stát profesionály a pomoct své krajině . Poskytujeme primární zdravotní péči, péči o chronicky a terminálně nemocné, poradenství pro lidi emocionálně a duševně zasažené, podporujeme rozvoj zemědělství a drobného podnikání v rámci psychoterapie (tradiční výroba košíků, rohoží), čím současně podporujeme znevýhodnené lidi v možnosti výdělku.

Naše hodnoty

Respektujeme lidský život v každé formě a stádiu.

Pomáháme lidem bez rozdílu pohlaví, kmenové příslušnosti nebo vyznání.

Náš cíl

- změnit chování lidí ve vztahu k nemocem a pečování o vlastní zdraví a zdraví blízkých : předcházení nemocem, vědomé pozitivní rozhodování o zdraví

- změnit vztah okolí k duševně nemocným a jejich podpora

- snížit množství hospitalizací v zdravotních zařízeních

- zmírnit utrpení terminálně a chronicky nemocních

- lepší podmínky k životu u zněvýhodněných lidí

Prayer of African Women

by Grace Eneme

I am a woman,
created in the image of God,
with dignity and virtues,
formed by a very hands of God,
given life by God´s breath.
I am a women,
mother of presidents and of workers,
mother of housewives and ministers,
mother of kings and subordinates,
mother of idiots and geniuses.
I am a woman,
farmer, cook, housewife,
and neighbour.
I work from morning till
late at night,
sow and reap under
the burning sun,
go off with heavy burdens,
and return home to
feed my family.
I am the woman,
the heart of the family,
I am loved, and yet oppressed,
held in esteem, and still
considered inferior,
caressed and yet beaten
indispensable, and still overlooked.
I am a woman,
Lord you created me and You
know me,
You know me by name,
You listen to me, when the world
refuses to understand me,
You know all my worries,
You see my tears and hear my sighs,
You are everything to me.
With You, Lord, there is hope.
In you I want always
to put my trust : as a woman.

Absolónove básne

Príbeh Absolóna je v rubrike "Podporte projekty" - projekt "Študent podporuje študenta".
Tu sú niektoré z básní, ktoré píše.

1.Your beauty is like a shining light to my eyes. This feeling even makes me think I am not fit for you. But U always show most desired from anyone. Your tender voice brings happiness to the world. Thats why I want to say that I will die for U and always love U.

12. The whole of my life I have seen love.
The day I came from my mums´womb I saw love in this world.
The maternal love was so good and I hoped for more.
I would look at the chicken moving together,
animals make love, birds sing love and the stars in heaven make love.
I am now making love to you, I felt in love the moment I saw you
and I hope I will make and see love in heaven.

14. Whenever I think of the love song, I see you come to me.
When you are gone far away all i do is play the love song in my heart and you appear in its lyrics.
Even in my dreams I dream of the love song and you are theere to dance with me.
When I hear the love song being replaced by the dark song I know you are leaving me but I rewind my mind to switch back to the love song and you are back.

30. He asks : What colour do you like ?
She answers : I love brown.
He exclaims : My skin colour.
She answers again : I love you.

32. He asks : What has been your most interesting moment ,
She answers : Now is the most interesting moment of my life.

47. I am so in love that all I remember in the bible is when God made you so fine, so strong, so beatiful, so loving. Unfortunately I was asleep when God made you. I wish I saw the ingredients he used I world cherish them forever.

68. Beaty, you imprisoned me deep into your heart that I can´t get out, I can only see you and no one else, you stole my heart and body away from the rest of the world and into this new world it´s just me and you.

96. We never thought you would leave us. We know God maybe has a plan for you, we sleep all nights, days we still love you for what you did, no one has ever done. We hope we will meet you in the gates of heaven. The love still brazes Dad, we love you more than anything. May soul rest in eternal peace.
Composed to my late dad.

97. Dear sis I can´t stop loving you, you are young, beautiful and intelligent, I am sorry for when I hurt you little one. I just can´t keep you out of me and can´t forgive myself. I will remember you as a shining star in the sky.
Composed for my little late sister Kasiri Pricilla died by 3 years

106. You kept me on your back, protected me tightly in your arms, worked days and nights to get bread for me. You deserve more than gold, silver, platinum, money, you deserve the best, you deserve paradise, you deserve God´s love. Mum, thanks for loving me.
To mum.

Projekt "Študent podporuje študenta"

Zapojte sa aj keď nieste študenti.
Ak chcete podporovať v štúdiu konkrétnych ľudí, tak sa môžete zapojiť do tohoto projektu.
Vzdelanie je pre Uganďanov cestou ako získať širší rozhľad a nové nápady a potom pomôcť svojej krajine. Ako účinne bojovať proti chudobe.
Podľa prieskumov má obzvlášť výrazný dopad na spoločnosť vzdelanie žien. Niet sa čomu diviť, veď vychovávajú ďalšie generácie ľudí.
Problémom je, že za vzdelanie sa v Ugande platí. Takže študovať môžu len deti, ktorých rodičia na to majú alebo ktorých nejaký príbuzný zarába a podporuje ich, prípadne podporované z rôznych charitatívnych projektov.
Len 66% ľudí nad 15 rokov vie čítať a písať.
Základnú školu dokončí len 57% chlapcov a 55% dievčat.
Len 5% mužov a 3% žien má stredné alebo vyššie vzdelanie.
V dnešnej dobe to znie neuveritelne.
Krátke príbehy študentov, ktorých môžete podporovať :

MEDARD NIWAMANYA

Medard má 23 rokov, pochádza z juhozápadnej časti Ugandy z distriktu Ntungamo. Je sirota, jeho matka zomrela, keď bol trojročný, jeho otec, keď bol sedemročný. Má 2 bratov : jeho starší brat je ženatý a má 5 detí, jeho mladší brat vo februári 2010 vstúpil do armády. Počas základnej školy Medarda sponzoroval strýko, stredoškolské štúdium sponzorovali františkáni z jeho farnosti, takisto ako nadstavbové štúdium na zdravotnej škole v Masake. Teraz pracuje ako zdravotná sestra v zdravotnom centre v Rushooke. Jeho snom je pokračovať v štúdiu na „clinical officer“, čo je taký polodoktor, pretože doktorov je tu v Ugande veľmi málo. Toto štúdium je trojročné. Získať nejaké úspory je pre neho ťažké, pretože finančne podporuje dve deti svojho brata : jedno v 3.ročníku, druhé v 5.ročníku základnej školy.

NYANA SHEVON

Nyana pochádza z juhozápadnej časti Ugandy, z okresu Ntungamo. Má 22 rokov, je polosirota, jej otec zomrel v roku 1992. Vyštudovala zdravotnú školu v Masake. Počas štúdia ju podporovali františkáni. Teraz pracuje v zdravotnom stredisku v Rushooke ako zdravotná sestra. Chcela by pokračovať v trojročnom štúdiu na „clinical officer“. Finančne podporuje svoju matku a 2 deti príbuzných, ktorým platí školské poplatky. Preto si štúdium bez pomoci darcov nemôže dovoliť.

ABSOLON KABISE

Absolona som spoznala v Mbarare v Holy Innocents Childrens Hospital, kde pomáhal hlavne ako tlmočník dobrovoľníkom, ktorí tu jazdia. Má 19 rokov. Je veľmi šikovný a ochotný. Pomohol mi s prekladmi a tlmočením do miestneho jazyka Runyankole. Absolon je HIV pozitívny a má kožnú chorobu vitiligo (biele škvrny na koži pre stratu pigmentu), čo ho značne hendikepuje. Jeho otec bol otrávený a až po jeho smrti Absolonova matka našla v jeho veciach nejaké lieky, ktoré zaniesla do nemocnice, kde jej povedeli, že sú to lieky ARV (bojujú proti HIV). Takto sa dozvedela, že jej manžel bol HIV pozitívny. Tu je to častý problém, že HIV pozitívni ľudia často nedokážu ani najbližším príbuzným povedať pravdu. Z rôznych dôvodov... Potom Absolonova matka nechala odtestovať seba aj všetky deti : všetci sú pozitívny okrem najstaršej sestry, ktorá má iného otca. Tak Absolon žije s touto chorobou, je zaradený do programu liečby ARV liekmi, s ktorými môže prežiť desiatky rokov. Jeho snom bolo študovať Bussiness schooll v Kampale na Makerere University, čo je známa a uznávaná škola. V septembri 2010 tu už začal študovať - študovať prvý semester mu finančne pomohol jeden američan, bývalý šéf Holy Innocents Childrens Hospital, pre ktorého pracoval a časť peňazí sa podarilo získať jeho maminke. Na druhý semester som mu prispela ja.
Absolon píše krásne básne, niektoré nájdete na tomto blogu v rubrike Absolonove básne.

Ak chcete podporovať týchto študentov, môžete svoje dary posielať na účet :
pre ČR : 249250857/0300
Slovensko a iné krajiny (účet v eurách) : 249251681/0300
SWIFT : CEKOCZPP
IBAN : CZ59 0300 0000 00249251681
Adresa banky : ČSOB, Perlová 371/5 Praha 1, 11403
Na požiadanie je možné vystaviť potvrdenie o príspevku kvôli odpočtu z daní.

Ako sa darí vašim študentom sa budete môcť dočítať na tomto blogu.

Projekt "Kúp moskytiéru"

Aj po mojom návrate z Ugandy pokračujem v ďalších projektoch na pomoc Ugande, ľuďom v arcidiecéze Mbarara.
V Ugande som spolupracovala s organizáciou Against Malaria Foundation (AMF), ktorá distribuuje moskyriéri do malarických oblastí. Moskytiéra je účinný prostriedok boja proti malárii. Malária je ochorenie, ktoré prenášajú komáre - moskyti, ktoré lietajú po zotmení a po poštípaní človeka prenášajú maláriu. Potom nasleduje nepríjemné ochorenie, striedanie zimníc a teplôt, môže viesť k chudokrvnosti, poškodeniu mozku a iných orgánov. U oslabených ľudí a malých detí môže viesť až k smrti. U tehotných žiem môže viesť k potratu. Je to naozaj zákerná nemoc. A navyše u malých detí opakované malárie zanechávajú následky- tieto deti majú potom problémy v škole so sústredením sa, s pamätí, s učením...
Účinná ochrana proti malárii je spanie pod sieťou- moskytiérou, ktorá chráni pred komármi. Pre veľa ľudí v Ugande je to ale luxus, ktorý si nemôžu dovoliť, a organizácia AMF pomáha práve takýmto ľuďom.
Organizáciu AMF som požiadala o 3000 moskytiér pre oblasť Rushooky, z toho časť moskytiér bude pre základnú školu Rushooka Central. V tejto škole je celkovo okolo 1500 detí, z toho 860 je ubytovaných na internáte, ale deti bohužiaľ nemajú moskytiéri. Navyše je táto škola pri močiari - čo je liaheň komárov.
Ďalšie moskytiéri budú distribuované zo zdravotného centra v Rushooke.

Pomôžte ľuďom v boji proti malárii, kúpte moskytiéru - cena jednej moskytiéri je 5 USD, čo je asi 90 Kč.

Svoje dary môžete posielať na účet v ČSOB :
pre ČR : 249250857/0300
Slovensko a iné krajiny (účet v eurách) : 249251681/0300
SWIFT : CEKOCZPP
IBAN : CZ59 0300 0000 00249251681
Adresa banky : ČSOB, Perlová 371/5 Praha 1, 11403
Na požiadanie je možné vystaviť potvrdenie o príspevku kvôli odpočtu z daní.

Webare munonga ! Ďakujeme moc!

Príbeh Lucie - Miracle

Pred týždňom do dispenzára priniesli jednu našu pacientku vo veľmi zlom stave a s ňou priniesli malý balíček. Keď sme ho rozbalili, všetci sme stuhli : bolo to niečo, čo vyzeralo napoly ako zvieratko, napoly bábätko - s hlavičkou len o niečo väčšou ako ping-pongová lopta, ručičkami ako môj nechet, miniatúrnym telíčkom. Malo všetko vyvinuté, hýbalo sa, len bolo veľmi malé. Matka ho porodila v 27.týždni tehotenstva, ako som sa neskôr dopátrala jeho veku, takže z medicínskeho hľadiska už schopné prežiť mimo tela matky. Povedali nám, že sa narodilo včera, a ako prežilo jeden deň zabalené len do tenkej handry, bez kŕmenia, podľa všetkého niekde pohodené v kúte, to nechápem. Bolo celé studené, malé dievčatko. Pupočník mala obviazaný špinavou handrou. Bolo neuveriteľné, že v tom niečom malom je život. Začala sa ozývať, mrčať, keď sme ju rozbalili. Zabalili sme ju do vaty, to je tunajší spôsob udržovania tepla. Matka bola veľmi zoslabnutá, lebo je HIV pozitívna, v pokročilom štádiu, navyše vyčerpaná tehotenstvom. Keď som videla ako tá malá bojuje o život, chcela som urobiť všetko preto, aby som ju zachránila. Keďže nemáme inkubátor, zobrala som ju do kuchyne k peci,otvorila som rúru, aby malá bola v teple. Zaviedla som jej hadičku cez nos do žalúdku, aby sme ju mohli kŕmiť. Nemali sme žiadne špeciálne mlieko, tak sme jej dávali sušené mlieko, striekačkou do sondičky po 2ml. Skrátila a previazala som jej pupočník. Vyzerala, že keď sa jej niekto dotkne, tak jej ublíži. Ale mala v sebe silu, hýbala ručičkami, mrnčala, otvárala ústa. Pripadala nám všetkým ako zázrak. Postupne všetci ako prichádzali do kuchyne, boli veľmi prekvapení, nemohli uveriť vlastným očiam, že niečo tak malé žije. Dohodli sme sa s rodinou, že ju akútne necháme pokrstiť, lebo nevieme ako dlho prežije. Tak prišla jej babka a teta, a priamo v kuchyni ju brat Viateur pokrstil, dali jej meno Lucia. Ale ja som si ju nazvala Miracle- zázrak. Celý deň som sedela pri nej pri peci a kŕmila ju. Blížil sa večer, a tak som rozmýšlala, čo s Luciou. Nevedela som, či prežije cestu ak ju pošlem do nemocnice a neverila som, že sa o ňu dobre postarajú, keď ju pošlem domov. Ľudia chodili okolo, že či ešte žije. Žila a dokonca sa už zohriala a viac hýbala. Nakoniec sme ju odovzdali príbuzným , pretože keby sme si ju nechali na noc a niečo by sa stalo, mohli by nás obviniť, že sme s ňou robili čary „abarangi“, čo je tu v Afrike časté a ľudia tomu veria. Takže som Luciinu tetu poučila ako ju má kŕmiť striekačkou do sondy a držať ju v teple, v krabici s vatou, do ktorej som ju zabalila. Dohodla som sa s nimi, že keď prežije do rána, nech s ňou prídu a ja im dám peniaze na nemocnicu. Ako odišli, stále som musela myslieť ako sa má Lucia. Ráno som bežala do dispenzára a medzi pacientmi hľadala Luciiných príbuzných : neboli tam. Pomyslela som si, že možno to neprežila. Ale potom prišli. Lucia žila, mrnčala a hýbala sa, jej teta povedala, že ju kŕmila i v noci ako som jej ukázala a boli pripravení na cestu do nemocnice. Tak som im dala peniaze a poslala ich do jednej konkrétnej nemocnice v Mbarare, o ktorej viem, že majú aj inkubátor. Celý deň som rozmýšľala, ako to celé dopadne. Na druhý deň ráno prišiel za mnou Viateur, že Lucia zomrela, že vraj keď prišli do nemocnice a mali ju prijať, tak zomrela. Nemohla som tomu uveriť. Bola som presvedčená o tom, že prežije, keď prežila jeden deň len tak hodená v kúte a ďalší deň v provizorných podmienkach. Videla som v nej život. Ale konieckoncov je pre ňu lepšie že nežije, pretože s veľkou pravdepodobnosťou by bola aj ona HIV pozitívna ako jej matka a veľmi rýchlo by sa stala sirotou. Ale už aj to, že prežila tri dni, je zázrakom.

Návšteva u "pani Veneranciovej"

Pani Veneranciová, ako som ju nazvala, je matka jedného chlapca, ktorý pomáhal v zdravotnom centre, Venerancia. Má osem detí, manžel ju opustil a našiel si ďalšiu ženu, s ktorou žije hneď vo vedľajšom dome, ale o deti pani Veneranciovej sa nestará. Po všetkom tom, čo prežila, začala pani Veneranciová piť. Ani sa jej nedivím. Keď bol Venerancio malý chlapec, každý deň s plačom prichádzal pred dvere zdravotného centra. Sestry mu vždy dávali najesť, potom preňho už zo zvyku odkladali jedlo. Mama mu nedávala najesť, povedala, že nemôže kŕmiť všetkých, pretože ich je veľa. Tak to šlo pár rokov. Keď Venerancio skončil základnú školu, vďaka pomoci sestier z Rakúska začal študovať na dobrej strednej škole v Mbarare, kde študuje doteraz. Darí sa mu, je veľmi šikovný, cez prázdniny vždy pomáha v zdravotnom centre sestrám. Prvý krát som túto rodinu navštívila s Veneranciom. Obyčajná hlinená chatrč, deravá strecha z vlnitého plechu, žiadny nábytok, len drevená lavička a nízky stolík, ktorý priniesli pre návštevu. Privítali ma vysmiate deti od 6 do 14 rokov. Deti spávajú v zadnej miestnosti, keď prší prenášajú matrace dopredu, kde je menej dier v streche. Deti na moju počesť začali spievať a tancovať. Hlavne najmladšia Desire bola veľmi šťastná. Tá má veľmi milú povahu. Z toho mála čo majú mi pripravili obed – matoke a varenú kuracinu. Keď som za pár dní stretla pani Veneranciovú, sťažovala sa, že deti chodia do školy hladné, že nemajú čo jesť. Pýtala odo mňa peniaze na posho (kukuričnú múku). Tak som jej sľúbila, že jej niečo donesiem. Peniaze by prepila, už je pre ňu ťažké prestať. Keď som ju znova prišla navštíviť, doviezla som jej 10kg posha a nejaké tričká pre deti. Bola rada, ale zase mi ukazovala strechu ako tečie a že by potrebovala peniaze na splatenie dlhu, že potrebuje mydlo a parafín do lampy apod. Deti spievali a tancovali. Začalo pršať, nebolo počuť ani slova ako dážď bubnoval na plechovú strechu, ale netiekla až tak veľmi. Keď som odchádzala, deti ma cez blato vyprevádzali skoro do tretiny cesty, pritom spievali a tancovali. Dúfam, že z tých detí niečo bude, že aspoň niektoré budú môcť študovať tak ako Venerancio.

Kitanga

Prvý októbrový víkend som navštívila misiu v Kitange. Je to dedina pár kilometrov od Rushooky vzdušnou čiarou cez hory. Kvôli horám sa musí ísť do Kitangy 40km obchádzkou. Leží v nadmorskej výške okolo 2000 m, v doline medzi horami. Na vybudovaní misijnej stanice sa podieľal miestny kňaz otec Batanyenda a Talian Antonio, veľmi svojskí ľudia. S podporou z Talianska tu založili hlavne školy - „nursery school“, čo nie je úplne škôlka v našom ponímaní, pretože deti sa tu nehrajú ale už učia. Ďalej základnú školu a dievčenskú strednú školu. Celkom školy majú takmer 1000 detí. Vo výstavbe je stredná škola pre chlapcov. Tieto školy sú „boarding“, to znamená internátne, deti tu aj spia. Každé ráno sa zo všetkých strán ozýva krik a spev – deti majú nástup na školskom dvore a vyvesenie vlajok – Ugandskej, Talianskej a Vatikánu. Učitelia, ktorí tu učia, sú naozaj kvalitní. Teraz v základnej škole učí ako dobrovoľníčka Talianka Anna. V piatok mala Anna narodeniny, bola som s ňou v triedach rozdať cukríky. Pre ne je to ako poklad, niektoré takmer pokľakávali. Večer všetky deti v hale spievali „Happy birthday“, potom už len s učiteľmi nasledovalo krájanie koláča, čo je tu dôležitý obrad a party. Bolo to milé a Anna má veľký zážitok oslavy 19-tich narodenín v Ugande.
Keď som sa bola pozrieť v Nursery school, deti ma zdravili zborovým „welcome visitor ....“ nacvičenými frázami, ktoré kričali z plného hrdla, že som skoro ohluchla. V jednej triede je okolo 50 detí, ale na tunajšie pomery je to ešte dobré, pretože normálne tu býva v triede až 80 detí a viac.
Ďalej Antonio buduje mlyn, kde zapája rôzne mašiny na spracovanie kukurice a miestnych obilnín a hlavne veľmi dôležitú mašinu na lisovanie slnečnicového oleja, ktorý sa vo svete stáva top komoditou. Všetky mašiny sú dovezené z Talianska. Pre mňa zaujímavá bola ale miestna nemocnička, vlastne „Health centre III“, kde sú aj lôžka, polovybavený operačný sál a veľmi dobre vybavená očná ambulancia s najmodernejšími prístrojmi z Talianska a operačný sál na očné operácie. Toto všetko tu je, len nie sú ľudia, odborníci, ktorí by tu pracovali. Celé zdravotné stredisko prakticky riadi jedna rádová sestra, ktorá je „clinical officer“ teda taký polodoktor. Tieto dni tam nebolo veľa pacientov. Priviedli mi ale jeden zaujímavý prípad, o ktorom som už predtým počula. 8-ročného chlapca Gedeona s opuchnutou jednou nohou, z ktorej niečo stále vyteká. Myslím si, že problém je v lymfatickom systéme, ešte sa to bude ďalej riešiť, keď chlapca privezú do Rushooky.
Každý deň som vyliezla na nejaký kopec. Počasie bolo nádherné. Hlinené domy sú roztratené vo svahoch kopcov. Takisto aj polia, niekedy až úplne na vrcholoch. Ženy celé dni na nich kopú a sadia. Teraz je obdobie sadenia hrachu, potom nasleduje fazuľa. Dobytok tu moc nechovajú, videla som len zopár kráv a kôz pasúcich sa na horách. Voda je tu veľmi vzácna. Ľudia pre ňu predtým chodili do rybníka, čo nebolo dobré, choroby sa šírili. Antonio pred pár rokmi vybudoval systém potrubí, ktoré vedú vodu z hôr, z prírodného hlbokého prameňa, na viacerých miestach sú kohútiky, kde si ľudia chodia naberať vodu. Potrubie vedie až 9 km od prameňa.
Každý deň svietilo slnko, bolo teplo, aj keď Kitanga je chladnejšia ako Rushooka a ráno bývajú hmly. Keď si pomyslím na októbrové počasie v Európe, som rada že ho nezažívam.

Filozofická túra

Pred 2 týždňami nebolo v dispenzáriu veľa ľudí, pretože keď začalo pršať všetci kopú. To je tradícia. Všetci idú kopať na plantáže a rozprávajú stále len o kopaní, kto kde šiel kopať. Ale takto si aspoň môžu zarobiť nejaké peniaze, keď idú pre niekoho kopať. Takže preto nemajú čas byť chorí. Preto a pre pekné počasie sme sa s Kasiou rozhodli, že pôjdeme na výlet do kopcov. Nadchli sme aj s.Martinu, moju krajanku, už menej boli nadšené tri africké dievčatá, ktoré sú čakateľky (pripravujú sa stať sa sestrami). Martina ich musela presviedčať, že trocha pohybu im nezaškodí. Nakoniec šli. Cestou sme sa stavili u františkánov, lebo otec Teofil nám mal povedať cestu. Nakoniec šiel i on a Prosper. Vďaka Prosperovi to bola filozofická túra. Pred mesiacom totižto doštudoval filozofiu a prišiel k františkánom do Rushooky. Takže cesta vypadala asi tak, že na úvod mi dal otázku, či je civilizácia pozitívna alebo negatívna. Ja som mu odpovedala, že má niečo pozitívne aj negatívne. On povedal, že nevie, ale že stále hľadá. Potom mi rozprával o tom, že ako negatívne civilizácia prináša pocit nedostatku, pocit, že nám niečo chýba. Napríklad tu v Afrike : ľudia si žili spokojne, ráno vstali, šli kopať, jedli matoke, večer šli spokojne spať a boli šťastní, nič im nechýbalo. Pretože nevedeli, čo by im malo chýbať. Potom prišli belosi, priviezli svoju civilizáciu, svoje jedlo. Afričania zrazu videli, že okrem matoke sú tu ešte zemiaky, ryža apod., takže aj oni to chceli mať a začali cítiť nedostatok. Rozoberali sme rozdiel medzi africkou a našou mentalitou, vnímaním času. Afričania žijú ako komunita, my Európania sme individualisti. Afričania sa tešia z práce svojich rúk, my máme stroje a ľudské ruky potrebujeme čoraz menej. Tu je pre človeka bohatstvom potomstvo, u nás majetok. S tým potomstvom to nie je vždy správne, pretože niektorí ľudia chcú mať a majú potomstvo, ale už je pre nich druhoradé, či ho uživia. Čas vnímajú úplne inak. Tu je október vtedy, keď sa sadí na poliach fazuľa, ak ešte nie je počasie na sadenie, to znamená, že nie je október. Pre nás je to smiešne, lebo my musíme dodržiavať termíny a nedajbože niečo prešvihnúť. Ďalej mi Prosper hovoril, že teraz sa začína viac skúmať a objavovať africká filozofia, že je to veľmi zaujímavé. Rozprával mi o Rwande, odkiaľ pochádza. Afričania sa vedia tešiť z maličkostí. Im ľahko urobíte radosť. Niekedy sa stačí usmiať a pozdraviť ich. Čo som si všimla vo viacerých situáciách je, že dokážu na seba neskutočne žiarliť a závidieť si. Keď dáte niečo jednému, alebo len sa rozprávate s jedným, tak ostatní sa tvária ukrivdene a dívajú sa na vás, že prečo ste nespravodlivý. Napríklad, keď bol Moses z nášho labáku chorý, dala som mu avokádo a ostatní sa už ozývali, že aj oni chcú avokádu, že teraz chcú byť všetci chorí. Takže keď chcete niečo niekomu dať, tak nie pred ostatnými. Teraz to už viem. Myslím si, že je to aj tým, že v rodine je vždy veľa detí a tak medzi sebou bojujú, pretože ináč by sa im niečoho nedostalo. Späť k výletu. Nakoniec sme došli na vrchol nášho kopca. Počasie bolo perfektné, svietilo slnko, viditeľnosť dobrá. Fotili sme ostošesť. Chceli sme si urobiť spoločné foto, tak Kasia nastavila foťák na autospúšť. Nejako nás to nedobre cvaklo, a Prosper zahlásil, že kde je chyba, či je to „matter of visibility or matter of fixation“, nasledoval samozrejme výbuch smiechu. Takže takto to vyzerá s filozofom v praktickom živote. Filozofická túra sa vydarila, všetci sme sa vrátili domov celí.

Víkend pri Bunyoni Lake

Výlet k Bunyoni lake prvý septembrový víkend bol neplánovaný, a práve o to bol lepší. V sobotu ma v dispenzári zavolali z ambulancie, že prišiel niekto, s kým sa môžem rozprávať česky. Tak som hneď vedela, že je to Tomáš, ktorého mi už predtým spomínali, že tu žije. Áno bol to on, tak som sa zoznámila s ním a jeho ugandskou manželkou Joseline a ich ročným synom Kesim. Nejako prišlo do reči, že musím ich prísť navštíviť, len časovo sme sa nemohli zhodnúť, lebo odchádzali k Bunyoni lake, kde stavajú dom. Tak som sa opýtala, či môžem s nimi ísť hneď k Bunyoni. A bolo to ! Výlet bol naplánovaný.
Tomáš sa už naozaj stal Afričanom, pretože miesto dohodnutého času „medzi jednou a druhou“ , sa objavil o trištvrte na tri. Aj spôsob cestovania bol africký : na polorozpadnutom aute len s predným sedadlom, kde sme sedeli traja plus malý Kesi, vzadu na korbe viezol tri kozy, troch chlapov, ktorí mu mali pomáhať pri stavbe domu, trsy matoke banánov, dosky a iný stavebný materiál. Ale bola to perfektná cesta, pokecali sme si o kultúrnych rozdieloch, cestou nakúpili nejaké jedlo od pouličných predavačov a dorazili sme až k prístavu, kde sme počkali na ich kámoša, ktorý preváža loďou turistov. Do loďky sme naložili kozy, matoke, stavebný materiál aj seba a odviezli sa na jeden z ostrovov v jazere, kde kúpili pozemok a stavajú dom. Je to naozaj nádherný ostrov, vybrali si dobré miesto. Získať tu pozemok a postaviť dom je pre nás lacné. Dom stavajú tradičným spôsobom – z pálených hlinených tehál. Tehly vyrábali z hliny priamo na mieste i pálili. Stavba už stála, teraz čakajú na založenie okien a strechy. Keď sme dorazili bol už večer, takže sa začala pripravovať večera v „kuchyni“ – ktorá bola v tradičnom okrúhlom domčeku z hliny s trávovou strechou. Založili oheň v malej piecke, kde prevarili mlieko so sypaným čajom a vodou z jazera – toto je tradičný „čaj amate“, teda čaj s mliekom. Zatiaľ chlapi očistili matoke banány a uvarili „katogo“ – celé matoke banány varené vo vode najčastejšie s paradajkami. Samozrejme aj na toto použili vodu z jazera. No nič, povedala som si, že to nejako prežijem, veď sa hovorí, že Bunyoni lake je čisté. Tak sme večerali a kecali až do polnoci. Joseline je naozaj „open-minded“ emancipovaná žena, zase som sa dozvedela o ugandskej kultúre a ako ona vidí Európu, kde už viackrát bola s Tomášom. Bolo to veľmi zaujímavé. Spali sme v stanoch na brehu jazera, zaspávala som pri kŕkaní žiab a zobudila sa na spev vodných vtákov. Medzitým v noci bola búrka. Ráno som bola na prechádzke „u susedov“, na kopcoch nad jazerom. Práve vychádzalo slnko. Bolo to nádherné. Chvíľu som sa cítila ako v raji, ale potom sa ozvalo odniekiaľ „omužuuunguuuu“, ani neviem odkiaľ, ale niekto ma zbadal, tak už som zase bola v Afrike. Cestou sa samozrejme ku mne zase pripojili nejaké decká, a niektoré mi ponúkali africké ručné výrobky – nejaké taštičky upletené z trávy. Zase som ich sklamala, že „ sente apaana“ -nemám peniaze. Na kopci som videla živé predstavenie- tanec vtákov „crested cranes“, čo sú tunajšie žeriavy, ktoré má Uganda ako národný symbol, aj vo vlajke. Keď som sa vrátila späť, tak chlapi už popíjali „poridge“, čo je kaša z prosa a núkali aj mne. Po raňajkách s Tomášom a Joseline sme obhliadli stavbu a pustili sa do pokladania tehál okolo domu ako chodník. Povedala som si, že trocha manuálnej práce mi neuškodí, a ani neuškodilo. A aspoň viem ako sa tu v Afrike stavia dom, čo sa mi ešte môže zísť. Po práci som si zaplávala v jazere – to by som brala každý deň ! Potom sme mali obed, zase matoke, poobede sme ešte trochu pracovali. Potom som sa pripravila na spiatočnú cestu, akurát aj Tomáš a Joseline sa rozhodli, že pôjdu na návštevu k známemu do Rwandy, tak že ma zoberú aspoň do Kabale. Na pevninu nás zase zaviezol ich kámoš s loďou, mimochodom za 10 000 ugandských šilingov(čo je 100 Kč), za taký krátky úsek je to moc – toto je najdrahšia časť cesty. Potom z prístavu asi 30 min po safari ceste plnej výmoľov a kameňov až do mesta Kabale. Tam som chvíľu čakala, kým sa objaví nejaký minibus. Za chvíľu jeden prišiel, hneď na mňa pokrikovali, že kde idem, tak som pribehla. Šiel do Mbarary a bolo tam celkom dosť miesta, to znamená 2 ľudia na jedno sedadlo, čo je tu luxus. Cenu mi dali normálnu, nie ako pre „muzungu“ , od ktorých vždy pýtajú viac. Tak som sa viezla ! Cestou sa schytila poriadna búrka, že stierače nestíhali. Keď som dorazila do Rwahi, kde je odbočka z hlavnej cesty do Rushooky, tak našťastie búrka už bola miernejšia. Hneď sa okolo mňa zhŕkli boda-boda mani, že ma odvezú, tak som zjednala cenu a nasadla na boda-boda, ešte s jedným kolegom z dispenzára, ktorý sa tu nejako objavil. Už bola tma a pršalo, ale boda-boda man bol šikovný, takže sme šťastne dorazili do Rushooky.

Príbeh Joventy

Joventa je krásna mladá žena. Aj keď trpí nevyliečiteľnou chorobou – rakovinou. Niekedy sa rada a často smiala, dokonca aj teraz, keď už má pre pokročilú rakovinu silné bolesti, sa dokáže ešte smiať. Je to neuveriteľné. Má štyri malé deti – od jedného roku do desiatich a nezahojiteľnú ranu na hrudi. Jej druhý manžel pracuje v Mbarare, aby zarobil peniaze na živobytie a na silné lieky proti bolesti. Keď som prvý raz vkročila do jej domu, s Kasiou a sestrou Mirou, deti boli na nás „bazungu“ zvedavé, najmladšie ročné dievčatko sa rozplakalo, lebo je veľmi bojazlivá. Pred časom bola ťažko podvyživená, našťastie sa dostala do nemocnice, kde jej pomohli, ale odvtedy je taká uplakaná. Deti sedeli dnu na podlahe z udupanej hliny, práve jedli obed z jedného veľkého hliníkového taniera – matoke a fazuľu. Ušpinené, usoplené, jedli rukami ako je tu zvykom.
Podarilo sa nám presvedčiť Joventu, aby nám ukázala ranu na hrudi. Mala ju zaplátanú blatom, asi preto, aby necítila zápach, ktorý sa z nej šíri, alebo ju jednoducho nechcela mať na očiach. Tá rana je nevyliečiteľná. Je obrovská. Jediné, čo môžeme pre ňu urobiť, je chrániť ju pred infekciou a tlmiť veľké bolesti. Chcela som Joventu presvedčiť, aby šla s nami do dispenzára, že jej ranu ošetríme, ale nechcela. Na druhý deň, keď sme k nej prišli so všetkým potrebným materiálom, nechala si pichnúť injekciu proti bolesti a ošetriť ranu. Zázrak, že nás nechala to urobiť. Videla som, aké má bolesti, ale cez bolesť sa dokázala smiať. O dva dni sme zase prišli, najmladšie dievčatko už ani neplakalo, staršie deti sa zase zvedavo dívali, čo robíme. O ďalšie dva dni nás čakalo prekvapenie- Joventa sama prišla do dispenzára a nechala sa ošetriť. To bol naozaj zázrak, lebo Joventa je veľmi tvrdohlavá a ako som sa dozvedela, dlho odmietala pomoc. Keď bola rakovina ešte v začiatku, zdravotná sestra z dispenzára ju odoslala k operácii do nemocnice, sestry jej zariadili transport, ona ale odmietla všetku pomoc. Potom sa vraj liečila sa u nejakého šarlatána bylinami. Keď ju po čase sestra Mira navštívila, rakovina už bola v pokročilom štádiu. Potom Joventa postupne schudla, strácala silu, je zázrak, že sa ešte dokáže postarať o deti. Teraz chodí do dispenzára každý druhý deň. Ranu preväzujem, vyzerá lepšie, ale nikdy sa nezahojí. Joventa bude strácať sily ďalej.

Night dancer

Odrazu sa v internátnej škole oproti konventu začali diať zvláštne veci. Do dispenzária začali chodiť podivuhodné prípady. Dievčatá s porezanými prstami, dievčatá chodiace akoby tancovali. Takto prišla do dispenzária aj dcéra našej kuchárky, Janet. Pekné šikovné 16 ročné dievča. Vyzerala akoby duchom neprítomná, smutná, že od rána ako sa zobudila, nemôže poriadne chodiť, ale chodí akoby tancovala, s podlamovaním kolien. Neurologické vyšetrenie úplne normálne, bolo mi jasné, že problém bude v jej hlave. Nedostali sme z nej veľa a už vôbec nie súvislé veci. Spomínala niečo o „night dancer“ , po našom niečo ako bosorka. „Night dancer“ v noci potichu príde pred váš dom, začne tancovať, často nahá a potichu sa vkradne až k vašej posteli, kde vás svojim tancom uvedie do tranzu. Potom vás poreže, aby získala vašu krv, čím má v rukách váš život. Má moc vám nejako ublížiť, spôsobiť chorobu, vziať vám krásu, vedomosti, alebo iné vlastnosti. Takto tomu ľudia veria, je to v nich hlboko zakorenené. Často ľudia presne nevedia, kto je „night dancer“, ale keď ich pristihnú, poriadne ich zbijú. Tieto schopnosti sa dedia z generácie na generáciu. Sú to často ženy, o ktorých by ste to nepovedali, zdajú sa byť dobré kresťanky apod. To, že robia takéto veci, je silnejšie než oni, neubránia sa tomu. V kopcoch okolo Rushooky, je vraj veľa takýchto tanečníc.
My, Európania, to nikdy nepochopíme. Ale pre týchto ľudí je to ich tradičná, hlboko zakorenená viera, prírodné náboženstvo. Všetci tomu veria, dokonca aj mnohí vzdelaní ľudia.
Janet je šikovné dievča, s učením nemá problémy, krásne tancuje. Bola vystrašená. Možno sa bála, že jej „night dancer“ zoberie to, že sa jej v škole darí, alebo jej tanec. To nikto nevie. Nevieme a nepochopíme, čo sa v nej deje. Janet sme poslali domov, aby pár dní bola mimo školu. A aby sa odsťahovala z internátu.
Janet bola posledný prípad pred prázdninami. Predtým tam bolo rovnako „tancujúce“ dievča a pár dievčat s porezanými prstami. Žiadna nechcela povedať, čo sa v škole deje. Báli sa, že im dievča – „night dancer“ ublíži. Zorganizovali sme míting s riaditeľom školy, aby vedel, čo sa deje. Samozrejme už o tom vedel. Dievča, ktoré podozrievali, že je „night dancer“ vylúčili z internátu. Našli jej kufor, kde si mysleli, že nájdu veci, ktoré zobrala dievčatám, aby im pobosorovala , ampulky s krvou, rastliny, ale údajne tam nenašli nič. Ktovie, kde je pravda.
Za pár dní, keď sme boli Janet navštíviť, už chodila normálne. Do školy sa jej ale nechcelo vrátiť, nebola tým nadšená, keď sme to spomenuli.
Teraz majú decká 2 týždne prázdniny, je tu ticho. Prázdniny začínajú obyčajne vtedy, keď dôjde jedlo. Za chvíľu ich tu máme zase. Okolo 800 detí. Uvidíme, či vylúčili správneho človeka, alebo sa budú udalosti opakovať.

Projekt s moskytierami

Tieto prvé dva júlové týždne sme zamestnaní projektom s moskytiérami. Celé to vzniklo tak, že volal Bonaventura a prosil nás, aby sme urobili prieskum domácností v Isingiro district, kde pred rokom distribuovali moskytiéri. Zdalo sa mi to hneď veľmi zaujímavé : môžeme sa podívať do domácností, ako ľudia žijú a vidieť aké sú ich potreby. Teraz je akurát obdobie vyššieho výskytu malárie, veľa našich známych má maláriu. Je veľmi sucho, všetko je zaprášené, šedé, žlté. Prvý dážď čakáme 15.augusta, potom začne obdobie dažďov. Späť k projektu. Ako sme vlastne došli k tomu, o čo presne ide a ako sme prišli k dopravnému prostriedku radšej nebudem opisovať. Bolo to zase zdĺhavé a nejasné jednanie s Uganďanmi. Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, čo sme chceli, aby sme mohli túto prácu robiť. Ide o to, že vďaka medzinárodnej organizácii „Against malaria“ bolo v distrikte Isingiro (ktorý ešte spadá pod Mbararu) pred rokom rozdaných 1000 moskytiér do 8 dedín v tomto distrikte. Teraz organizácia Against malaria potrebuje spätnú informáciu o tom, či ľudia tieto moskytiéri používajú, v akom sú stave apod. Bonaventura mi poslal kontakt na „health officer“ z Isingiro district, dr.Jamesa, s ktorým sme sa dohodli na stretnutie. Hneď v ten deň sme aj vyrazili do terénu. Videli sme 13 domácností v 2 dedinách. Bola som veľmi prekvapená, že ľudia moskytiéri fakt používajú. Pretože som počula historky o tom, že z moskytiér sa bežne stávajú záclonky na okná, závesy, svadobné šaty , závoje apod. Akurát v jednej rodine, ktorú sme navštívili nám doniesli moskytiéru, ktorú pred rokom dostali, v neporušenom obale. Vysvetľovali nám, že ich rodina má 6 členov a moskytiéra je len 1, takže sa nevedia dohodnúť kto pod ňou bude spávať, aby nikto nebol ukrivdený. Veľa rodín vedelo ako sa moskytiéra správne musí podkasať pod matrace. Je tu veľa veľkých rodín – majú aj 10 a viac detí, takže moskytiéri, ktoré dostali , nestačia.
Tento týždeň sme dokončili ďalšie dediny, dohromady 50 dotazníkov. Rozdelili sme sa na 2 skupiny- ja a doktor James, a Karolína, Ester a Absolón. Honza bol náš „the best driver“ ako vždy. Bolo to vyčerpávajúce, v tej horúčave, prachu, lebo je obdobie sucha, prešli sme množstvo domácností, nie všetky mali moskytieri, tak sme hľadali tie, ktoré majú. V stredu sme videli 7 domov, vo štvrtok až 30. To ma dorazilo. Medzi rečou som sa dr.Jamesa pýtala, ako je to tu s očkovaním. Povedal, že dostávajú zadarmo od vlády vakcíny pre deti – tetanus, measles (spalničky), DPT , BCG, polio. Pýtala som sa, ako to v tomto distrikte vypadá s novorodeneckým tetanom. V afrických krajinách je to častý problém, pretože je zvykom po pôrode pupočník zaplácnuť hlinou, aby sa zastavilo krvácanie, alebo kravským lajnom. Hovoril, že majú veľmi málo prípadov – tak 1-2 ročne. To je dobre. Je to aj práca CORPs – komunitných dobrovoľníkov- sú to laici, ktorí sa pravidelne vzdelávajú a potom šíria osvetu u svojich ľudí v dedine. Projekt CORPs sa rozbehol práve v regióne Mbarara (tu je jednoduchšie začínať všetko, pretože z tohto regiónu pochádza prezident a veľa ľudí vo vláde). Najväčšími zdravotnými problémami sú tu malária, HIV/AIDS, helmintózy (červy-paraziti), ďalej choroby z nedostatočnej hygieny (stále nie je zvykom umývať si ruky) a choroby prenášané nečistou vodou. Je tu program na odčervovanie detí, prebieha 2 krát ročne, ale ku všetkým deťom a do všetkých dedín sa aj tak nedostane. Predtým mi niekto už ukazoval rastlinu, ktorej korene ľudia používajú ako prírodný a veľmi účinný prostriedok na odčervenie, všetci ľudia o tom ale nevedia.
Takže prieskum používania moskytiér je hotový, videli sme, že moskytieri ľudia naozaj používajú, len žiaľ, nie všetci ich majú a nie pre všetkých členov domácností. Isingiro district má až 450 000 obyvateľov. Napísala som „report“ a chcem požiadať organizáciu o ďalšie moskytiéri. Uvidíme, ako to dopadne.