Ako čas plynie v Ugande

Uganďania majú večne čas na všetko. Hlavne na ľudí. Nikdy nemajú problém zastaviť sa a prehodiť pár slov, opýtať sa ako sa máš a čo robíš, prípadne aj pomôcť, aj keď o to neprosíš. Napríklad Silvester. Sestra Grace, u ktorej bývame nás včera zoznámila so Silvestrom- majiteľom neďalekej farmy (4km od nášho miesta). Hlavne kvôli Honzovi, ktorý by u neho mohol pracovať. Silvester nás veľkoryso všetkých pozval na farmu, predtým ešte sme potrebovali ísť do mesta, tak sa sám ponúkol, že nás odvezie. Potrebovali sme si vybrať peniaze z bankomatu, aby sme mohli zaplatiť ubytovanie u Grace. Bankomat, kde sme zastavili nechcel zobrať naše kreditky, preto sme chodili od jedného bankomatu k druhému, skúšali v každom či to pôjde, ale neúspešne. Silvester bol veľmi ochotný a keď sme to už chceli vzdať aj aby sme ho nezdržovali, tak so smiechom nás povzbudzoval, že v meste sú ešte ďalšie bankomaty, že vyskúšame ešte ďalšia dva. Nakoniec fungoval bankomat v Barclays bank, to sme boli nadšení !!! Zobral všetky naše kreditky, aj našu spoločnú k misijnému účtu ! Potom nás Silvester zobral na farmu, všetko nám tam poukazovali , je to farma kde sa učia študenti , je tam asi 60 študentov, niektorí nás sprevádzali a ukazovali nám tam čo tam všetko pestujú a chovajú- fakt úžasná veľká ekofarma, zvlášť keď je teraz všetko, čo je "organic" veľmi populárne! Ďalej sa prejavila mentalita Uganďanov- že na jednej strane oni sa vyhýbajú rozhodnutiam a nás nútia do okamžitého rozhodnutia – hneď sa pýtali Honzu, či už zajtra príde pracovať. Pritom oni sami sa vyhýbajú zodpovednosti ako len môžu, stále majú čas. Sú to veľmi hrdí ľudia, napríklad s.Grace- tvrdí, že potrebuje peniaze na stavbu nemocnice, ktorú sestry naplánovali, a v nás vidí sponzorov, tak už hneď od nás vyžadovala, aby sme jej zaplatili za 6 mesiacov dopredu, ako veľký boss- že to budú peniaze za naše ubytovanie a stravu a pritom týmto budeme podporovať stavbu ich nemocnice. Proste nechcú nič zadarmo, ale vždy je to akože za niečo. Mám pocit, že od nás bielych všeobecne ani tak nechcú aby sme u nich pracovali, niečo ich naučili, chcú hlavne peniaze a veci si oni robia po svojom- svojim pomalým tempom. Ale zase pozitívne je, že v nemocnici, aj keď máme pocit, že sa tu len pletieme a zavadziame, nám povedali, že to vôbec nie je tak, že sú radi, že sme tu. Konečne nás tu v nemocnici prijali a hneď nás aj zapojili. Najprv sme sa zapojili s americkou skupinkou do vizity, rozoberali sme pacientov, čo bolo super, pretože som sa dozvedela veľa zaujímavých vecí o malárii, nežiadúcich účinkoch chinínu, dôsledkoch cerebrálnej malárie, o tom ako liečia, ako robia testy apod. Získali sme veľa ďalších kontaktov na množstvo ľudí, hlavne vďaka Mary – Írke, ktorá tu žije už vyše 20 rokov a rozbieha tu rôzne projekty. Zoznámili sme sa s ňou fakt Božím riadením, lebo prvý deň sme len tak sedeli na rozcestí, pozorovali a zdravili okoloidúcich a vtedy šla okolo Mary, hneď sa pristavila, že nás ešte nevidela a pozvala nás na návštevu. Tu každý každého pozná, ľudia žijú ako komunita, takže sme ju bez problémov našli. Vďaka nej sme sa dozvedeli o histórii nemocnice, ako to tu vlastne funguje a že nie sme jediní, ktorí nemali nič zariadené, keď prišli, ale museli si všetko zariaďovať sami. Spoznali sme množstvo domácich, ktorí sa podieľajú na rôznych projektoch, napríklad pána z programu podobného ako naša „Adopce na dálku“, teda sponzoring detí chodiacich do školy. Deti, ktoré chodia do školy sú fakt šťastné, pretože veľa detí také šťastie nemá, musia tvrdo pracovať, chodia ušpinené a na hlavách nosia až 20 litrové kanystre s vodou, ktoré som ja s problémami vôbec zdvihla zo zeme ! Deti sú všade, je ich množstvo ! Niektoré sú vysmiate, majú iskričky v očiach, niektoré majú neskutočne smutné hlboké oči. Sú nádejou Ugandy, ale sú veľmi zraniteľné a zneužiteľné. Deti Ugandy sú krásne.