Príbeh Lucie - Miracle

Pred týždňom do dispenzára priniesli jednu našu pacientku vo veľmi zlom stave a s ňou priniesli malý balíček. Keď sme ho rozbalili, všetci sme stuhli : bolo to niečo, čo vyzeralo napoly ako zvieratko, napoly bábätko - s hlavičkou len o niečo väčšou ako ping-pongová lopta, ručičkami ako môj nechet, miniatúrnym telíčkom. Malo všetko vyvinuté, hýbalo sa, len bolo veľmi malé. Matka ho porodila v 27.týždni tehotenstva, ako som sa neskôr dopátrala jeho veku, takže z medicínskeho hľadiska už schopné prežiť mimo tela matky. Povedali nám, že sa narodilo včera, a ako prežilo jeden deň zabalené len do tenkej handry, bez kŕmenia, podľa všetkého niekde pohodené v kúte, to nechápem. Bolo celé studené, malé dievčatko. Pupočník mala obviazaný špinavou handrou. Bolo neuveriteľné, že v tom niečom malom je život. Začala sa ozývať, mrčať, keď sme ju rozbalili. Zabalili sme ju do vaty, to je tunajší spôsob udržovania tepla. Matka bola veľmi zoslabnutá, lebo je HIV pozitívna, v pokročilom štádiu, navyše vyčerpaná tehotenstvom. Keď som videla ako tá malá bojuje o život, chcela som urobiť všetko preto, aby som ju zachránila. Keďže nemáme inkubátor, zobrala som ju do kuchyne k peci,otvorila som rúru, aby malá bola v teple. Zaviedla som jej hadičku cez nos do žalúdku, aby sme ju mohli kŕmiť. Nemali sme žiadne špeciálne mlieko, tak sme jej dávali sušené mlieko, striekačkou do sondičky po 2ml. Skrátila a previazala som jej pupočník. Vyzerala, že keď sa jej niekto dotkne, tak jej ublíži. Ale mala v sebe silu, hýbala ručičkami, mrnčala, otvárala ústa. Pripadala nám všetkým ako zázrak. Postupne všetci ako prichádzali do kuchyne, boli veľmi prekvapení, nemohli uveriť vlastným očiam, že niečo tak malé žije. Dohodli sme sa s rodinou, že ju akútne necháme pokrstiť, lebo nevieme ako dlho prežije. Tak prišla jej babka a teta, a priamo v kuchyni ju brat Viateur pokrstil, dali jej meno Lucia. Ale ja som si ju nazvala Miracle- zázrak. Celý deň som sedela pri nej pri peci a kŕmila ju. Blížil sa večer, a tak som rozmýšlala, čo s Luciou. Nevedela som, či prežije cestu ak ju pošlem do nemocnice a neverila som, že sa o ňu dobre postarajú, keď ju pošlem domov. Ľudia chodili okolo, že či ešte žije. Žila a dokonca sa už zohriala a viac hýbala. Nakoniec sme ju odovzdali príbuzným , pretože keby sme si ju nechali na noc a niečo by sa stalo, mohli by nás obviniť, že sme s ňou robili čary „abarangi“, čo je tu v Afrike časté a ľudia tomu veria. Takže som Luciinu tetu poučila ako ju má kŕmiť striekačkou do sondy a držať ju v teple, v krabici s vatou, do ktorej som ju zabalila. Dohodla som sa s nimi, že keď prežije do rána, nech s ňou prídu a ja im dám peniaze na nemocnicu. Ako odišli, stále som musela myslieť ako sa má Lucia. Ráno som bežala do dispenzára a medzi pacientmi hľadala Luciiných príbuzných : neboli tam. Pomyslela som si, že možno to neprežila. Ale potom prišli. Lucia žila, mrnčala a hýbala sa, jej teta povedala, že ju kŕmila i v noci ako som jej ukázala a boli pripravení na cestu do nemocnice. Tak som im dala peniaze a poslala ich do jednej konkrétnej nemocnice v Mbarare, o ktorej viem, že majú aj inkubátor. Celý deň som rozmýšľala, ako to celé dopadne. Na druhý deň ráno prišiel za mnou Viateur, že Lucia zomrela, že vraj keď prišli do nemocnice a mali ju prijať, tak zomrela. Nemohla som tomu uveriť. Bola som presvedčená o tom, že prežije, keď prežila jeden deň len tak hodená v kúte a ďalší deň v provizorných podmienkach. Videla som v nej život. Ale konieckoncov je pre ňu lepšie že nežije, pretože s veľkou pravdepodobnosťou by bola aj ona HIV pozitívna ako jej matka a veľmi rýchlo by sa stala sirotou. Ale už aj to, že prežila tri dni, je zázrakom.

Návšteva u "pani Veneranciovej"

Pani Veneranciová, ako som ju nazvala, je matka jedného chlapca, ktorý pomáhal v zdravotnom centre, Venerancia. Má osem detí, manžel ju opustil a našiel si ďalšiu ženu, s ktorou žije hneď vo vedľajšom dome, ale o deti pani Veneranciovej sa nestará. Po všetkom tom, čo prežila, začala pani Veneranciová piť. Ani sa jej nedivím. Keď bol Venerancio malý chlapec, každý deň s plačom prichádzal pred dvere zdravotného centra. Sestry mu vždy dávali najesť, potom preňho už zo zvyku odkladali jedlo. Mama mu nedávala najesť, povedala, že nemôže kŕmiť všetkých, pretože ich je veľa. Tak to šlo pár rokov. Keď Venerancio skončil základnú školu, vďaka pomoci sestier z Rakúska začal študovať na dobrej strednej škole v Mbarare, kde študuje doteraz. Darí sa mu, je veľmi šikovný, cez prázdniny vždy pomáha v zdravotnom centre sestrám. Prvý krát som túto rodinu navštívila s Veneranciom. Obyčajná hlinená chatrč, deravá strecha z vlnitého plechu, žiadny nábytok, len drevená lavička a nízky stolík, ktorý priniesli pre návštevu. Privítali ma vysmiate deti od 6 do 14 rokov. Deti spávajú v zadnej miestnosti, keď prší prenášajú matrace dopredu, kde je menej dier v streche. Deti na moju počesť začali spievať a tancovať. Hlavne najmladšia Desire bola veľmi šťastná. Tá má veľmi milú povahu. Z toho mála čo majú mi pripravili obed – matoke a varenú kuracinu. Keď som za pár dní stretla pani Veneranciovú, sťažovala sa, že deti chodia do školy hladné, že nemajú čo jesť. Pýtala odo mňa peniaze na posho (kukuričnú múku). Tak som jej sľúbila, že jej niečo donesiem. Peniaze by prepila, už je pre ňu ťažké prestať. Keď som ju znova prišla navštíviť, doviezla som jej 10kg posha a nejaké tričká pre deti. Bola rada, ale zase mi ukazovala strechu ako tečie a že by potrebovala peniaze na splatenie dlhu, že potrebuje mydlo a parafín do lampy apod. Deti spievali a tancovali. Začalo pršať, nebolo počuť ani slova ako dážď bubnoval na plechovú strechu, ale netiekla až tak veľmi. Keď som odchádzala, deti ma cez blato vyprevádzali skoro do tretiny cesty, pritom spievali a tancovali. Dúfam, že z tých detí niečo bude, že aspoň niektoré budú môcť študovať tak ako Venerancio.

Kitanga

Prvý októbrový víkend som navštívila misiu v Kitange. Je to dedina pár kilometrov od Rushooky vzdušnou čiarou cez hory. Kvôli horám sa musí ísť do Kitangy 40km obchádzkou. Leží v nadmorskej výške okolo 2000 m, v doline medzi horami. Na vybudovaní misijnej stanice sa podieľal miestny kňaz otec Batanyenda a Talian Antonio, veľmi svojskí ľudia. S podporou z Talianska tu založili hlavne školy - „nursery school“, čo nie je úplne škôlka v našom ponímaní, pretože deti sa tu nehrajú ale už učia. Ďalej základnú školu a dievčenskú strednú školu. Celkom školy majú takmer 1000 detí. Vo výstavbe je stredná škola pre chlapcov. Tieto školy sú „boarding“, to znamená internátne, deti tu aj spia. Každé ráno sa zo všetkých strán ozýva krik a spev – deti majú nástup na školskom dvore a vyvesenie vlajok – Ugandskej, Talianskej a Vatikánu. Učitelia, ktorí tu učia, sú naozaj kvalitní. Teraz v základnej škole učí ako dobrovoľníčka Talianka Anna. V piatok mala Anna narodeniny, bola som s ňou v triedach rozdať cukríky. Pre ne je to ako poklad, niektoré takmer pokľakávali. Večer všetky deti v hale spievali „Happy birthday“, potom už len s učiteľmi nasledovalo krájanie koláča, čo je tu dôležitý obrad a party. Bolo to milé a Anna má veľký zážitok oslavy 19-tich narodenín v Ugande.
Keď som sa bola pozrieť v Nursery school, deti ma zdravili zborovým „welcome visitor ....“ nacvičenými frázami, ktoré kričali z plného hrdla, že som skoro ohluchla. V jednej triede je okolo 50 detí, ale na tunajšie pomery je to ešte dobré, pretože normálne tu býva v triede až 80 detí a viac.
Ďalej Antonio buduje mlyn, kde zapája rôzne mašiny na spracovanie kukurice a miestnych obilnín a hlavne veľmi dôležitú mašinu na lisovanie slnečnicového oleja, ktorý sa vo svete stáva top komoditou. Všetky mašiny sú dovezené z Talianska. Pre mňa zaujímavá bola ale miestna nemocnička, vlastne „Health centre III“, kde sú aj lôžka, polovybavený operačný sál a veľmi dobre vybavená očná ambulancia s najmodernejšími prístrojmi z Talianska a operačný sál na očné operácie. Toto všetko tu je, len nie sú ľudia, odborníci, ktorí by tu pracovali. Celé zdravotné stredisko prakticky riadi jedna rádová sestra, ktorá je „clinical officer“ teda taký polodoktor. Tieto dni tam nebolo veľa pacientov. Priviedli mi ale jeden zaujímavý prípad, o ktorom som už predtým počula. 8-ročného chlapca Gedeona s opuchnutou jednou nohou, z ktorej niečo stále vyteká. Myslím si, že problém je v lymfatickom systéme, ešte sa to bude ďalej riešiť, keď chlapca privezú do Rushooky.
Každý deň som vyliezla na nejaký kopec. Počasie bolo nádherné. Hlinené domy sú roztratené vo svahoch kopcov. Takisto aj polia, niekedy až úplne na vrcholoch. Ženy celé dni na nich kopú a sadia. Teraz je obdobie sadenia hrachu, potom nasleduje fazuľa. Dobytok tu moc nechovajú, videla som len zopár kráv a kôz pasúcich sa na horách. Voda je tu veľmi vzácna. Ľudia pre ňu predtým chodili do rybníka, čo nebolo dobré, choroby sa šírili. Antonio pred pár rokmi vybudoval systém potrubí, ktoré vedú vodu z hôr, z prírodného hlbokého prameňa, na viacerých miestach sú kohútiky, kde si ľudia chodia naberať vodu. Potrubie vedie až 9 km od prameňa.
Každý deň svietilo slnko, bolo teplo, aj keď Kitanga je chladnejšia ako Rushooka a ráno bývajú hmly. Keď si pomyslím na októbrové počasie v Európe, som rada že ho nezažívam.

Filozofická túra

Pred 2 týždňami nebolo v dispenzáriu veľa ľudí, pretože keď začalo pršať všetci kopú. To je tradícia. Všetci idú kopať na plantáže a rozprávajú stále len o kopaní, kto kde šiel kopať. Ale takto si aspoň môžu zarobiť nejaké peniaze, keď idú pre niekoho kopať. Takže preto nemajú čas byť chorí. Preto a pre pekné počasie sme sa s Kasiou rozhodli, že pôjdeme na výlet do kopcov. Nadchli sme aj s.Martinu, moju krajanku, už menej boli nadšené tri africké dievčatá, ktoré sú čakateľky (pripravujú sa stať sa sestrami). Martina ich musela presviedčať, že trocha pohybu im nezaškodí. Nakoniec šli. Cestou sme sa stavili u františkánov, lebo otec Teofil nám mal povedať cestu. Nakoniec šiel i on a Prosper. Vďaka Prosperovi to bola filozofická túra. Pred mesiacom totižto doštudoval filozofiu a prišiel k františkánom do Rushooky. Takže cesta vypadala asi tak, že na úvod mi dal otázku, či je civilizácia pozitívna alebo negatívna. Ja som mu odpovedala, že má niečo pozitívne aj negatívne. On povedal, že nevie, ale že stále hľadá. Potom mi rozprával o tom, že ako negatívne civilizácia prináša pocit nedostatku, pocit, že nám niečo chýba. Napríklad tu v Afrike : ľudia si žili spokojne, ráno vstali, šli kopať, jedli matoke, večer šli spokojne spať a boli šťastní, nič im nechýbalo. Pretože nevedeli, čo by im malo chýbať. Potom prišli belosi, priviezli svoju civilizáciu, svoje jedlo. Afričania zrazu videli, že okrem matoke sú tu ešte zemiaky, ryža apod., takže aj oni to chceli mať a začali cítiť nedostatok. Rozoberali sme rozdiel medzi africkou a našou mentalitou, vnímaním času. Afričania žijú ako komunita, my Európania sme individualisti. Afričania sa tešia z práce svojich rúk, my máme stroje a ľudské ruky potrebujeme čoraz menej. Tu je pre človeka bohatstvom potomstvo, u nás majetok. S tým potomstvom to nie je vždy správne, pretože niektorí ľudia chcú mať a majú potomstvo, ale už je pre nich druhoradé, či ho uživia. Čas vnímajú úplne inak. Tu je október vtedy, keď sa sadí na poliach fazuľa, ak ešte nie je počasie na sadenie, to znamená, že nie je október. Pre nás je to smiešne, lebo my musíme dodržiavať termíny a nedajbože niečo prešvihnúť. Ďalej mi Prosper hovoril, že teraz sa začína viac skúmať a objavovať africká filozofia, že je to veľmi zaujímavé. Rozprával mi o Rwande, odkiaľ pochádza. Afričania sa vedia tešiť z maličkostí. Im ľahko urobíte radosť. Niekedy sa stačí usmiať a pozdraviť ich. Čo som si všimla vo viacerých situáciách je, že dokážu na seba neskutočne žiarliť a závidieť si. Keď dáte niečo jednému, alebo len sa rozprávate s jedným, tak ostatní sa tvária ukrivdene a dívajú sa na vás, že prečo ste nespravodlivý. Napríklad, keď bol Moses z nášho labáku chorý, dala som mu avokádo a ostatní sa už ozývali, že aj oni chcú avokádu, že teraz chcú byť všetci chorí. Takže keď chcete niečo niekomu dať, tak nie pred ostatnými. Teraz to už viem. Myslím si, že je to aj tým, že v rodine je vždy veľa detí a tak medzi sebou bojujú, pretože ináč by sa im niečoho nedostalo. Späť k výletu. Nakoniec sme došli na vrchol nášho kopca. Počasie bolo perfektné, svietilo slnko, viditeľnosť dobrá. Fotili sme ostošesť. Chceli sme si urobiť spoločné foto, tak Kasia nastavila foťák na autospúšť. Nejako nás to nedobre cvaklo, a Prosper zahlásil, že kde je chyba, či je to „matter of visibility or matter of fixation“, nasledoval samozrejme výbuch smiechu. Takže takto to vyzerá s filozofom v praktickom živote. Filozofická túra sa vydarila, všetci sme sa vrátili domov celí.

Víkend pri Bunyoni Lake

Výlet k Bunyoni lake prvý septembrový víkend bol neplánovaný, a práve o to bol lepší. V sobotu ma v dispenzári zavolali z ambulancie, že prišiel niekto, s kým sa môžem rozprávať česky. Tak som hneď vedela, že je to Tomáš, ktorého mi už predtým spomínali, že tu žije. Áno bol to on, tak som sa zoznámila s ním a jeho ugandskou manželkou Joseline a ich ročným synom Kesim. Nejako prišlo do reči, že musím ich prísť navštíviť, len časovo sme sa nemohli zhodnúť, lebo odchádzali k Bunyoni lake, kde stavajú dom. Tak som sa opýtala, či môžem s nimi ísť hneď k Bunyoni. A bolo to ! Výlet bol naplánovaný.
Tomáš sa už naozaj stal Afričanom, pretože miesto dohodnutého času „medzi jednou a druhou“ , sa objavil o trištvrte na tri. Aj spôsob cestovania bol africký : na polorozpadnutom aute len s predným sedadlom, kde sme sedeli traja plus malý Kesi, vzadu na korbe viezol tri kozy, troch chlapov, ktorí mu mali pomáhať pri stavbe domu, trsy matoke banánov, dosky a iný stavebný materiál. Ale bola to perfektná cesta, pokecali sme si o kultúrnych rozdieloch, cestou nakúpili nejaké jedlo od pouličných predavačov a dorazili sme až k prístavu, kde sme počkali na ich kámoša, ktorý preváža loďou turistov. Do loďky sme naložili kozy, matoke, stavebný materiál aj seba a odviezli sa na jeden z ostrovov v jazere, kde kúpili pozemok a stavajú dom. Je to naozaj nádherný ostrov, vybrali si dobré miesto. Získať tu pozemok a postaviť dom je pre nás lacné. Dom stavajú tradičným spôsobom – z pálených hlinených tehál. Tehly vyrábali z hliny priamo na mieste i pálili. Stavba už stála, teraz čakajú na založenie okien a strechy. Keď sme dorazili bol už večer, takže sa začala pripravovať večera v „kuchyni“ – ktorá bola v tradičnom okrúhlom domčeku z hliny s trávovou strechou. Založili oheň v malej piecke, kde prevarili mlieko so sypaným čajom a vodou z jazera – toto je tradičný „čaj amate“, teda čaj s mliekom. Zatiaľ chlapi očistili matoke banány a uvarili „katogo“ – celé matoke banány varené vo vode najčastejšie s paradajkami. Samozrejme aj na toto použili vodu z jazera. No nič, povedala som si, že to nejako prežijem, veď sa hovorí, že Bunyoni lake je čisté. Tak sme večerali a kecali až do polnoci. Joseline je naozaj „open-minded“ emancipovaná žena, zase som sa dozvedela o ugandskej kultúre a ako ona vidí Európu, kde už viackrát bola s Tomášom. Bolo to veľmi zaujímavé. Spali sme v stanoch na brehu jazera, zaspávala som pri kŕkaní žiab a zobudila sa na spev vodných vtákov. Medzitým v noci bola búrka. Ráno som bola na prechádzke „u susedov“, na kopcoch nad jazerom. Práve vychádzalo slnko. Bolo to nádherné. Chvíľu som sa cítila ako v raji, ale potom sa ozvalo odniekiaľ „omužuuunguuuu“, ani neviem odkiaľ, ale niekto ma zbadal, tak už som zase bola v Afrike. Cestou sa samozrejme ku mne zase pripojili nejaké decká, a niektoré mi ponúkali africké ručné výrobky – nejaké taštičky upletené z trávy. Zase som ich sklamala, že „ sente apaana“ -nemám peniaze. Na kopci som videla živé predstavenie- tanec vtákov „crested cranes“, čo sú tunajšie žeriavy, ktoré má Uganda ako národný symbol, aj vo vlajke. Keď som sa vrátila späť, tak chlapi už popíjali „poridge“, čo je kaša z prosa a núkali aj mne. Po raňajkách s Tomášom a Joseline sme obhliadli stavbu a pustili sa do pokladania tehál okolo domu ako chodník. Povedala som si, že trocha manuálnej práce mi neuškodí, a ani neuškodilo. A aspoň viem ako sa tu v Afrike stavia dom, čo sa mi ešte môže zísť. Po práci som si zaplávala v jazere – to by som brala každý deň ! Potom sme mali obed, zase matoke, poobede sme ešte trochu pracovali. Potom som sa pripravila na spiatočnú cestu, akurát aj Tomáš a Joseline sa rozhodli, že pôjdu na návštevu k známemu do Rwandy, tak že ma zoberú aspoň do Kabale. Na pevninu nás zase zaviezol ich kámoš s loďou, mimochodom za 10 000 ugandských šilingov(čo je 100 Kč), za taký krátky úsek je to moc – toto je najdrahšia časť cesty. Potom z prístavu asi 30 min po safari ceste plnej výmoľov a kameňov až do mesta Kabale. Tam som chvíľu čakala, kým sa objaví nejaký minibus. Za chvíľu jeden prišiel, hneď na mňa pokrikovali, že kde idem, tak som pribehla. Šiel do Mbarary a bolo tam celkom dosť miesta, to znamená 2 ľudia na jedno sedadlo, čo je tu luxus. Cenu mi dali normálnu, nie ako pre „muzungu“ , od ktorých vždy pýtajú viac. Tak som sa viezla ! Cestou sa schytila poriadna búrka, že stierače nestíhali. Keď som dorazila do Rwahi, kde je odbočka z hlavnej cesty do Rushooky, tak našťastie búrka už bola miernejšia. Hneď sa okolo mňa zhŕkli boda-boda mani, že ma odvezú, tak som zjednala cenu a nasadla na boda-boda, ešte s jedným kolegom z dispenzára, ktorý sa tu nejako objavil. Už bola tma a pršalo, ale boda-boda man bol šikovný, takže sme šťastne dorazili do Rushooky.

Príbeh Joventy

Joventa je krásna mladá žena. Aj keď trpí nevyliečiteľnou chorobou – rakovinou. Niekedy sa rada a často smiala, dokonca aj teraz, keď už má pre pokročilú rakovinu silné bolesti, sa dokáže ešte smiať. Je to neuveriteľné. Má štyri malé deti – od jedného roku do desiatich a nezahojiteľnú ranu na hrudi. Jej druhý manžel pracuje v Mbarare, aby zarobil peniaze na živobytie a na silné lieky proti bolesti. Keď som prvý raz vkročila do jej domu, s Kasiou a sestrou Mirou, deti boli na nás „bazungu“ zvedavé, najmladšie ročné dievčatko sa rozplakalo, lebo je veľmi bojazlivá. Pred časom bola ťažko podvyživená, našťastie sa dostala do nemocnice, kde jej pomohli, ale odvtedy je taká uplakaná. Deti sedeli dnu na podlahe z udupanej hliny, práve jedli obed z jedného veľkého hliníkového taniera – matoke a fazuľu. Ušpinené, usoplené, jedli rukami ako je tu zvykom.
Podarilo sa nám presvedčiť Joventu, aby nám ukázala ranu na hrudi. Mala ju zaplátanú blatom, asi preto, aby necítila zápach, ktorý sa z nej šíri, alebo ju jednoducho nechcela mať na očiach. Tá rana je nevyliečiteľná. Je obrovská. Jediné, čo môžeme pre ňu urobiť, je chrániť ju pred infekciou a tlmiť veľké bolesti. Chcela som Joventu presvedčiť, aby šla s nami do dispenzára, že jej ranu ošetríme, ale nechcela. Na druhý deň, keď sme k nej prišli so všetkým potrebným materiálom, nechala si pichnúť injekciu proti bolesti a ošetriť ranu. Zázrak, že nás nechala to urobiť. Videla som, aké má bolesti, ale cez bolesť sa dokázala smiať. O dva dni sme zase prišli, najmladšie dievčatko už ani neplakalo, staršie deti sa zase zvedavo dívali, čo robíme. O ďalšie dva dni nás čakalo prekvapenie- Joventa sama prišla do dispenzára a nechala sa ošetriť. To bol naozaj zázrak, lebo Joventa je veľmi tvrdohlavá a ako som sa dozvedela, dlho odmietala pomoc. Keď bola rakovina ešte v začiatku, zdravotná sestra z dispenzára ju odoslala k operácii do nemocnice, sestry jej zariadili transport, ona ale odmietla všetku pomoc. Potom sa vraj liečila sa u nejakého šarlatána bylinami. Keď ju po čase sestra Mira navštívila, rakovina už bola v pokročilom štádiu. Potom Joventa postupne schudla, strácala silu, je zázrak, že sa ešte dokáže postarať o deti. Teraz chodí do dispenzára každý druhý deň. Ranu preväzujem, vyzerá lepšie, ale nikdy sa nezahojí. Joventa bude strácať sily ďalej.

Night dancer

Odrazu sa v internátnej škole oproti konventu začali diať zvláštne veci. Do dispenzária začali chodiť podivuhodné prípady. Dievčatá s porezanými prstami, dievčatá chodiace akoby tancovali. Takto prišla do dispenzária aj dcéra našej kuchárky, Janet. Pekné šikovné 16 ročné dievča. Vyzerala akoby duchom neprítomná, smutná, že od rána ako sa zobudila, nemôže poriadne chodiť, ale chodí akoby tancovala, s podlamovaním kolien. Neurologické vyšetrenie úplne normálne, bolo mi jasné, že problém bude v jej hlave. Nedostali sme z nej veľa a už vôbec nie súvislé veci. Spomínala niečo o „night dancer“ , po našom niečo ako bosorka. „Night dancer“ v noci potichu príde pred váš dom, začne tancovať, často nahá a potichu sa vkradne až k vašej posteli, kde vás svojim tancom uvedie do tranzu. Potom vás poreže, aby získala vašu krv, čím má v rukách váš život. Má moc vám nejako ublížiť, spôsobiť chorobu, vziať vám krásu, vedomosti, alebo iné vlastnosti. Takto tomu ľudia veria, je to v nich hlboko zakorenené. Často ľudia presne nevedia, kto je „night dancer“, ale keď ich pristihnú, poriadne ich zbijú. Tieto schopnosti sa dedia z generácie na generáciu. Sú to často ženy, o ktorých by ste to nepovedali, zdajú sa byť dobré kresťanky apod. To, že robia takéto veci, je silnejšie než oni, neubránia sa tomu. V kopcoch okolo Rushooky, je vraj veľa takýchto tanečníc.
My, Európania, to nikdy nepochopíme. Ale pre týchto ľudí je to ich tradičná, hlboko zakorenená viera, prírodné náboženstvo. Všetci tomu veria, dokonca aj mnohí vzdelaní ľudia.
Janet je šikovné dievča, s učením nemá problémy, krásne tancuje. Bola vystrašená. Možno sa bála, že jej „night dancer“ zoberie to, že sa jej v škole darí, alebo jej tanec. To nikto nevie. Nevieme a nepochopíme, čo sa v nej deje. Janet sme poslali domov, aby pár dní bola mimo školu. A aby sa odsťahovala z internátu.
Janet bola posledný prípad pred prázdninami. Predtým tam bolo rovnako „tancujúce“ dievča a pár dievčat s porezanými prstami. Žiadna nechcela povedať, čo sa v škole deje. Báli sa, že im dievča – „night dancer“ ublíži. Zorganizovali sme míting s riaditeľom školy, aby vedel, čo sa deje. Samozrejme už o tom vedel. Dievča, ktoré podozrievali, že je „night dancer“ vylúčili z internátu. Našli jej kufor, kde si mysleli, že nájdu veci, ktoré zobrala dievčatám, aby im pobosorovala , ampulky s krvou, rastliny, ale údajne tam nenašli nič. Ktovie, kde je pravda.
Za pár dní, keď sme boli Janet navštíviť, už chodila normálne. Do školy sa jej ale nechcelo vrátiť, nebola tým nadšená, keď sme to spomenuli.
Teraz majú decká 2 týždne prázdniny, je tu ticho. Prázdniny začínajú obyčajne vtedy, keď dôjde jedlo. Za chvíľu ich tu máme zase. Okolo 800 detí. Uvidíme, či vylúčili správneho človeka, alebo sa budú udalosti opakovať.

Projekt s moskytierami

Tieto prvé dva júlové týždne sme zamestnaní projektom s moskytiérami. Celé to vzniklo tak, že volal Bonaventura a prosil nás, aby sme urobili prieskum domácností v Isingiro district, kde pred rokom distribuovali moskytiéri. Zdalo sa mi to hneď veľmi zaujímavé : môžeme sa podívať do domácností, ako ľudia žijú a vidieť aké sú ich potreby. Teraz je akurát obdobie vyššieho výskytu malárie, veľa našich známych má maláriu. Je veľmi sucho, všetko je zaprášené, šedé, žlté. Prvý dážď čakáme 15.augusta, potom začne obdobie dažďov. Späť k projektu. Ako sme vlastne došli k tomu, o čo presne ide a ako sme prišli k dopravnému prostriedku radšej nebudem opisovať. Bolo to zase zdĺhavé a nejasné jednanie s Uganďanmi. Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, čo sme chceli, aby sme mohli túto prácu robiť. Ide o to, že vďaka medzinárodnej organizácii „Against malaria“ bolo v distrikte Isingiro (ktorý ešte spadá pod Mbararu) pred rokom rozdaných 1000 moskytiér do 8 dedín v tomto distrikte. Teraz organizácia Against malaria potrebuje spätnú informáciu o tom, či ľudia tieto moskytiéri používajú, v akom sú stave apod. Bonaventura mi poslal kontakt na „health officer“ z Isingiro district, dr.Jamesa, s ktorým sme sa dohodli na stretnutie. Hneď v ten deň sme aj vyrazili do terénu. Videli sme 13 domácností v 2 dedinách. Bola som veľmi prekvapená, že ľudia moskytiéri fakt používajú. Pretože som počula historky o tom, že z moskytiér sa bežne stávajú záclonky na okná, závesy, svadobné šaty , závoje apod. Akurát v jednej rodine, ktorú sme navštívili nám doniesli moskytiéru, ktorú pred rokom dostali, v neporušenom obale. Vysvetľovali nám, že ich rodina má 6 členov a moskytiéra je len 1, takže sa nevedia dohodnúť kto pod ňou bude spávať, aby nikto nebol ukrivdený. Veľa rodín vedelo ako sa moskytiéra správne musí podkasať pod matrace. Je tu veľa veľkých rodín – majú aj 10 a viac detí, takže moskytiéri, ktoré dostali , nestačia.
Tento týždeň sme dokončili ďalšie dediny, dohromady 50 dotazníkov. Rozdelili sme sa na 2 skupiny- ja a doktor James, a Karolína, Ester a Absolón. Honza bol náš „the best driver“ ako vždy. Bolo to vyčerpávajúce, v tej horúčave, prachu, lebo je obdobie sucha, prešli sme množstvo domácností, nie všetky mali moskytieri, tak sme hľadali tie, ktoré majú. V stredu sme videli 7 domov, vo štvrtok až 30. To ma dorazilo. Medzi rečou som sa dr.Jamesa pýtala, ako je to tu s očkovaním. Povedal, že dostávajú zadarmo od vlády vakcíny pre deti – tetanus, measles (spalničky), DPT , BCG, polio. Pýtala som sa, ako to v tomto distrikte vypadá s novorodeneckým tetanom. V afrických krajinách je to častý problém, pretože je zvykom po pôrode pupočník zaplácnuť hlinou, aby sa zastavilo krvácanie, alebo kravským lajnom. Hovoril, že majú veľmi málo prípadov – tak 1-2 ročne. To je dobre. Je to aj práca CORPs – komunitných dobrovoľníkov- sú to laici, ktorí sa pravidelne vzdelávajú a potom šíria osvetu u svojich ľudí v dedine. Projekt CORPs sa rozbehol práve v regióne Mbarara (tu je jednoduchšie začínať všetko, pretože z tohto regiónu pochádza prezident a veľa ľudí vo vláde). Najväčšími zdravotnými problémami sú tu malária, HIV/AIDS, helmintózy (červy-paraziti), ďalej choroby z nedostatočnej hygieny (stále nie je zvykom umývať si ruky) a choroby prenášané nečistou vodou. Je tu program na odčervovanie detí, prebieha 2 krát ročne, ale ku všetkým deťom a do všetkých dedín sa aj tak nedostane. Predtým mi niekto už ukazoval rastlinu, ktorej korene ľudia používajú ako prírodný a veľmi účinný prostriedok na odčervenie, všetci ľudia o tom ale nevedia.
Takže prieskum používania moskytiér je hotový, videli sme, že moskytieri ľudia naozaj používajú, len žiaľ, nie všetci ich majú a nie pre všetkých členov domácností. Isingiro district má až 450 000 obyvateľov. Napísala som „report“ a chcem požiadať organizáciu o ďalšie moskytiéri. Uvidíme, ako to dopadne.

Nádherný víkend v Rushooke

Prvý júlový víkend sme mali možnosť stráviť v nádhernom hornatom kraji asi 100km juhozápadne od Mbarary, v dedinke Rushooka. Pozvanie sme mali od sestier, ktoré tu dlhé roku vedú zdravotné stredisko (mimochodom vychýrené v okolí ako najlepšie). Informácie sa tu v Ugande šíria rýchlo- ústne, každý o všetkom vie, čo kde je a čo sa kedy koná, stačí sa len opýtať a viete najnovšie novinky.
Sestry majú okrem tohto centra v Rushooke aj formačný dom v Ruti – dedine 7km od Mbarary. V Ruti sme sa konečne stretli so sestrou Martinou, Slovenkou, mojou krajankou ! Tá bola predtým v Rushooke, len posledné 2 týždne je v Ruti. Do Rushooky sme mali ísť autobusom a na boda-boda, čo by bolo veľmi dobrodružné podľa toho, čo sme sa potom dozvedeli o tunajšej verejnej doprave, ale nakoniec sme šli autom s Martinou, ktorá chcela jeden deň stráviť v milovanej Rushooke. Už sa jej vôbec nedivím, prečo jej Rushooka tak chýba ! Je to doslova a do písmena dedinka v údolí, leží v nadmorskej výške okolo 1700 m.n.m., okolo sú hory. Ale dostať sa do Rushooky je tiež dobrodružstvo. Vedie tam odbočka z hlavnej cesty do Kabale (tunajšej „highway“ samá jama), cez dedinu Rwahi, po poľnej hrboľatej ceste s výmoľmi a mlákami s vodou a bahnom na niektorých miestach, fakt africké safari. Safari znamená cesta. Cestou sme sa ešte dozvedeli zaujímavé „stories“ od sestry pochádzajúcej z Rushooky. Rozprávala nám zaujímavosti zo života ugandských žien. Vdovy, ktoré sa chcú znova vydať, musia svoje deti nechať u svojej matky, pretože inak nemajú šancu. Preto toľko detí žije u babičky. Opýtala som sa, či sa predsa len niekedy nenájde muž, ktorý by chcel prijať aj jej deti, ale sestra ma hneď uzemnila : „No chance, my dear.“ Ženy často rodia tak, že ráno idú na pole a večer sa vracajú s dieťaťom. Väčšinou im pri pôrode nik nepomáha. Ak rodia doma, tak manžel predtým vždy utečie, že má niečo dôležité vybaviť. Niekedy im pomáha aspoň matka. Niet sa čo diviť, prečo toľko detí umiera pri alebo krátko po pôrode.
Sestry majú v Rushooke postavený dom v európskom štýle, hneď vedľa je zdravotné centrum- dispenzario, kde pracujú 3 sestry- jedna v lekárni, ostatné 2 robia administratívu, ďalej tam majú miestny personál. Sklad liekov obsahuje všetko potrebné, sestry pravidelne mesačne vozia zásoby z Kampaly z centrálneho skladu liekov. Všade je poriadok, čisto. Tak veľmi sa to líši od afrického chaosu. Sestry by mohli zamestnať mňa, pretože potrebujú doktora a väčšinou k nim prichádzajú len študenti medicíny z Európy na leto. Za týždeň má priletieť Poľka. Ja som veľmi rada, že ma tu potrebujú, bude to skvelá skúsenosť a dobrá lekcia tropickej medicíny. Len ma mrzí, že ostatní ešte nič nemajú. Rushooka je nádherná, každý deň sme boli v okolitých kopcoch. Výhľad je krásny. Cestou sme stretávali otrhané deti pasúce všadeprítomné kozy, dievčatá s jedným dieťaťom na chrbte a často tehotné už s druhým. Deti po nás pokrikovali „Muzungu, Bazungu“, ale na to sme už zvyknutí. V nedeľu sme boli na omši, kostol tu spravujú františkáni (Poliak Teofil a Talian Carmello, ktorý má zrovna maláriu). Kostol bol plný farebných uniforiem so žiarivo žltými tričkami detí študujúcich na St. Paul Secondary School. Bolo to úžasné – spev, bubny, tlieskanie, mávanie. Spievali fakt všetci. Na konci si Teofil neodpustil a zavolal nás dopredu, aby sme sa predstavili. Tak aspoň už pre nich nie sme len „Bazungu“ . Krásny víkend nám skončil, v pondelok ráno sme sa vrátili do Mbarary, a začali vymýšľať ďalšie projekty.

Prieskum komunít v okolí Mbarary

Posledný júnový týždeň sme spolu s Američanmi robili prieskum komunít v okolí Mbarary. Amíkom šlo hlavne o vyplnenie formulárov, z čoho budú robiť štatistické vyhodnotenie. Mne šlo hlavne o to, vidieť ako tu ľudia žijú. V utorok sme boli v časti Nyamitangy nazývanej TSIGYE (siče). Pre upresnenie- Nyamitanga je časť Mbarary, kde bývame. Má jednu veľkú časť nazývanú „The Catholic Hill“, kde je katedrála, katolíckymi misiami založené školy a centrá. Ďalšia časť Nyamitangy je moslimská, je tu mešita, z ktorej každý deň v dané hodiny počujeme modliaceho sa muzeína až k nám.
Ľudia, ktorých sme navštívili spolu s našimi tlmočníkmi boli lepšie postavení. Tu v Ugande sa to posudzuje podľa toho, akú strechu na dome majú- tí lepšie postavení plechovú, ďalej podľa toho, či majú elektriku, či vlastnia TV, prípadne rádio, bicykel alebo dokonca motorku, aký veľký dom majú. Všetci Uganďania, aj keď žijú v neuveriteľnej špine a umývajú sa len raz za čas (posudzujem podľa vône, ktorá sa okolo nich šíri) si potrpia na pekné a čisté oblečenie. Ženy nosia šaty z nádherných látok. A ako sa nosia ! Žiadne krivé kyfoskoliotické chrbty ako u nás.
V rodine, v ktorej sme boli, žila matka s 2 synmi vo veku okolo 12r., 2 dospelými dcérami a ich deťmi. Manžel pani zomrel pred pár rokmi. Mali plechovú strechu. Deti mohli chodiť do školy. V dome mali elektriku, TV, jednu veľkú miestnosť – obývačku, kde mali dokonca stôl a kreslá, aj keď poriadne ošumelé, ale predsa. Mali 2 spálne – malé tmavé miestnosti, kde bola jedna veľká posteľ a nahádzané oblečenie a rôzne iné veci. Uganďania si na poriadok nepotrpia. Niektoré veci, ktoré my pokladáme za dôležité, oni vôbec neriešia. Podlaha tradične hlinená. Kuchyňu tu ľudia mávajú obvykle vonku – nejaký provizórny stôl, alebo jednoducho na zemi pohádzané kuchynské náradie – teda 1 hrniec, nôž, varechy. Varia väčšinou na ohni. Tí lepší majú latríny, kde sú jednoducho v zemi vyhĺbené diery a akási „kúpeľňa“- živým plotom obohnaná komôrka, kde sa kúpu. Táto rodina mala aj kurín s pár kurami, pár kôz a políčko pri dome s banánovníkmi, kukuricou, fazuľou, prosom. Pani domu si privyrába pletením slamených košíkov a rohoží.
Ďalšie rodiny sme navštívili vo štvrtok v osade Rwariire, asi 4 km od Nyamitangy. Prvá rodina bola neúplná, sama pani domu so svojou matkou a 2 deťmi – 8-ročným dievčaťom a 4-ročným chlapcom. Otec im zomrel pred pár rokmi, bola to nejaká nehoda. Pani domu cez deň zháňa jedlo, kým jej matka varí a stará sa o deti. Nemajú to ľahké. Jedia prevažne matoke, ako väčšina ľudí, a takisto ako pre väčšinu ľudí, je to ich jediné jedlo za deň. Fazule majú 2x týždenne, našťastie mávajú často mlieko ako náhradu proteínov, pretože skupujú od farmárov mlieko, prevárajú ho, plnia do fliaš a predávajú. Majú malý obchodík so základnými potravinami. V dome majú jednu miestnosť, ktorá je vlastne obchod a slúži zároveň ako nejaká obývačka a maličkú spálňu, kde spia všetci. Nemajú elektriku. Väčšinu času trávia vonku. Varia na ohni. Ale majú plechovú strechu. U tejto rodiny sme sa dozvedeli ešte smutný príbeh. Pani domu nám rozprávala, ako jej bratia zahynuli v r.2000 pri hromadnom upálení v meste Kanungu. Šlo o nejakú sektu, ktorá hlásala, že prichádza koniec sveta a kto sa chce dostať do neba má všetko predať sekte a prísť na miesto hromadného upálenie- iba tak sa mali údajne dostať do neba. Veľa jednoduchých ľudí, ktorí boli zúfalí tomu uverilo. Veľa ľudí takto prišlo o svojich drahých a o majetok. Aj to je Uganda.
Ďalšia rodina bola takmer až zámožná, všetko sa to odrážalo od toho, že obaja rodičia boli dobre vzdelaní- otec hovoril plynule anglicky, vyštudoval „Business School“, matka takisto hovorila dobre anglicky a mala vyštudovanú „Nursing School“. V dome mali „Drug store“- to je akási obdoba lekárne, kde majú najzákladnejšie lieky ako Paralen a dokonca niektoré antibiotiká. V dome mali elektriku, mali rádio a bicykel. Mali 2 oddelené spálne – jednu pre deti, jednu pre seba. Všetky postele mali moskytiéri ! To bolo prvý krát, kedy sme videli u bežných ľudí moskytiéru. Rodina má 4 deti, najstarší syn má 16 rokov, najmladší 6. Všetky deti okrem 6-ročného Roberta boli v škole. Pán domu nám nadšený ukazoval záhradu pri dome, kde mal mangá, papáju, samozrejme neodmysliteľné banánovníky, proso, kukuricu. Pre vodu chodia asi 1km cesty od domu do nejakého jazierka. Niektoré rodiny aj vyše 4km. Býva to úloha hlavne detí, ktoré nosia na hlavách niekedy aj 20 litrové kanistre.
To boli tie lepšie rodiny. Ostatné skupiny, ktoré navštívili oveľa chudobnejšie rodiny rozprávali smutnejšie príbehy. Videli rodinu, kde boli členovia HIV+, polosiroty. Deti, ktoré niektorí deň nedostanú jedlo, rodina žije v jednej malej špinavej miestnosti, nemajú na školu apod.
Mali sme možnosť vidieť, že postavenie rodiny veľmi závisí od vzdelania, aké majú jej členovia. Bolo vidieť, akú biedu spôsobuje HIV, mylné učenie, malária. Bola tu veľmi dobrá skúsenosť, že sme nahliadli do domácností.

Setkání s Absolónem

Když jste v nějaké cizí zemi, získáváte spoustu zážitků a nových zkušeností. O Ugandě vám však můžu říct, že ač jste zde třeba jen dva týdny máte pocit, že je to snad již měsíc. Základním důvodem je fakt, že na každém kroku zažijete nejen něco nového, jiného, ale dostanete se i do situace, která vás může obohatit, posunout dál. Uvědomíte si, že vlastně to, že žijete a máte to co máte, nemusí být vždy takovou samozřejmou věcí, jak to mnohdy člověk bere.
Včera jsem se seznámila s devatenáctiletým Absolónem Kabise. Naše setkání zapříčinil John, ředitel Holy Innocents Children Hospital (HICH). Absolón umí nejen výborně anglicky, ale také je jeho mateřčinou místní jazyk – „ruinan koli“. Byl ochotný mi pomáhat s vyplňováním dotazníků k výzkumu, který zde musím provést. Při chvilce mi také řekl něco o sobě.
Právě dostudoval střední školu a rád by pokračoval ve studiu na univerzitě, kde by se věnoval ekonomice a obchodu. Pochází z Kampaly, v Mbaraře si u Johna přivydělává. Jeho otec byl na vysokém postu u ugandské policie do chvíle, kdy závist a touha po slávě předčila jeho spolupracovníky, a ti ho otrávili. Léky, které tehdy Absolónova matka u zesnulého otce nalezla, donesla do nemocnice k identifikaci. Jednalo se nejen o jed, ale také o léky s antiretrovirovým účinkem. Typ těchto léků se užívá při léčbě HIV pozitivních lidí. Absolónova matka do smrti svého manžela netušila, že se její muž léčí na AIDS. Nechala proto sobě i všem svým dětem udělat test. Zjistilo se, že je HIV pozitivní nejen ona sama, ale také dvě z jejích tří dětí. Nejstarší dcera z první manželství je negativní. O Absolónovi a jeho druhé starší sestře se to říct nedá. V Ugandě je mnohoženství běžnou věcí, a proto je taková rodinná pospolitost zcela normální. HIV negativní dcera se štítila své rodiny. Distancovala se, ale život je nevyspitatelný… Momentálně pracuje v centru pro HIV pozitivní lidi a svým blízkým pomáhá jak jen může.
Absolón je nejen velmi hodný a snaživý hoch, ale také chytrý a, troufám si říct, nadprůměrně inteligentní. Trpí ztrátou pigmentu, a proto má místy po těle světlejší barvu kůže. Je skromný. O svém životním příběhu píše knihu, rád by pomáhal lidem. Každý měsíc navštěvuje centrum pro HIV pozitivní, kde ho setkání lidí se stejným životním břemenem velmi posiluje.
Tak ráda bych mu pomohla, umožnila splnit všechny jeho sny a přání, které má v mysli. Studium je pro něj především peněžně náročné….pokud byste o někom věděli, či byste sami chtěli našemu novému příteli pomoci k lepším zítřkům, dejte vědět….
Loučil se mnou s faktem, že vlastně neví, jak dlouho tu ještě bude, jak dlouho bude moct žít, aniž by se u něj AIDS projevilo. Nedovolila jsem mu však v těchto řečích pokračovat, protože ani my, relativně zdraví, nikdy nevíme, kdy zaklepeme na nebeskou bránu…
Karolína

Príbeh Martina a Ignisia

28.6.2010 Dnes sme boli s Američanmi v základnej škole – Primary School of St.Aloysius, aby sme tu robili fyzikálne vyšetrenia u detí a malú edukáciu o nutrícii. Rozdelili sme sa na 2 skupiny . Jedna skupina sa bavila s deťmi o výžive, o tom čo jedia a ako často. Druhá skupina robila fyzikálne vyšetrenie a to dosť podrobné. Vyšetrovali sme prvákov, väčšinou to boli 7- ročné deti, ale niektoré i staršie- tie, ktoré začali do školy chodiť neskôr, pretože rodičia predtým nemali peniaze. Našli sme 2 chlapcov, ktorý nevyzerali dobre. Jeden z nich, Martin, vyzeral na ťažkú maláriu, zvracal, bol malátny a mal horúčku. Ten druhý, Ignisio, mal výrazne palpačne bolestivé bruško, ale aperitoneálne. Tak sme zorganizovali odvoz do nemocnice, odviezla nás riaditeľka školy, Betty, sprevádzala som ho ja a Karolína a triedna pani učiteľka Basekara. Vyšetrenie v nemocnici vypadalo asi tak, že sestrička im najprv zmerala teplotu, saturáciu a srdečnú frekvenciu a poslala ich za doktorom. Nič proti, ale doktor na nich ani poriadne nesiahol, ale aspoň sa opýtal na hlavné príznaky. Potom obidvoch poslal do laboratória na odber kapilárnej krvi na krvný náter na Plazmódiá. Martin mal plné pole Plazmódií, bol prijatý do nemocnice ako ťažká malária, má naordinovaný IV chinín. Ignisio mal Plazmódiá len na jeden +, doktor mu predpísal Coartem a poslal ho domov. V jeho prípade by to chcelo viac vyšetrení, tu ale na to nie sú prostriedky. Takže bude liečený ako miernejšia forma malárie. V lekárni sme mu vyzdvihli lieky, zaplatili sme to my s Karolínou z našich prostriedkov. Dokopy aj s vyšetrením to bolo 12500 UGX. Snažila som sa vysvetliť Ignisiovi ako má lieky brať, nerozumel dobre anglicky, takže lámane Runyankole a kreslením. Okrem toho sme sa s pomocou triednej učiteľky dozvedeli jeho príbeh. Už pri vyšetrení sme si všimli početné rany na tele- akoby po popáleninách, jedna veľká na hlave, ďalšie na chrbte. Tiež sme si všimli, že na pravej ruke má len 2 prsty – palec a ukazovák. Prsty mu údajne odhryzlo nejaké zviera, ale šikovne sa naučil písať ľavou rukou. S tými ranami po popáleninách to bolo dramatickejšie. Povedal nám, že keď mal 3 roky, nejakých 7 neznámych ľudí prišlo do ich domu a vyliali naňho a bratov kyselinu. Jeden z jeho starších bratov pritom zomrel, pravdepodobne tú kyselinu vdýchol. Ignisio to prežil, ale ostali mu po tele jazvy. Chudák chlapec. Asi jeho rodina mala s niekým konflikt, a oni sa pomstili na deťoch. Ignisio povedal, že má ešte jedného brata, s ktorých chodia do školy na bicykli, pretože bývajú ďaleko. Je to šťastie, že môže chodiť do školy. Šanca na vzdelanie je u týchto detí najdôležitejšia.
Dúfam, že Ignisiovi lieky pomôžu. A tiež dúfam, že sa Martin, ktorý bol prijatý do nemocnice, rýchlo vylieči. A toto sú len niektoré z príbehov. Čo všetko tieto deti prežili a prežívajú ! To si ani nedokážeme predstaviť. Rozmýšľame o tom, že keď odídu Američania, mohli by sme pokračovať vo vyšetrovaní detí v školách a s pomocou miestnych učiteľov pre rodičov pripraviť skupinku o výžive a o hygiene. Aspoň niečo. We will see.

Fotky z nemocnice

Zážitky na každém kroku…

Jezero Bunyonyi, jak krásný pohled. Tak nádherný kousek přírody ve srovnání s chudými a zaprášenými místy, kterých je v Ugandě tolik. Rákosí, vlnky na jezeru, vodní plocha, kterou lemuje rákosí a palmy. Tady není třeba mluvit, něco řešit, myslet a plánovat. Jen se dívat a vnímat Boží přítomnost, projevující se přírodní krásou.
Na prašné cestě u jezera mě chytly místní děti za ruce a odhodlaně mě vedly ukázat kousek své přírody, ve které žijí. Leader byl Bufukapis. Anglicky mluvil už moc pěkně – aby taky ne, chodí do 7. třídy a chce být elektrikář. V ruce nesl ošumtělý stoh papírů spojený kovovou sponkou na pérku a vysvětloval, že se to vše musí naučit do srpna. Ve škole ho totiž čekají zkoušky. Jeho studijní materiál byl jednoduchý a strohý. Většinou se jednalo o cvičení, v němž se doplňovaly věty. Vše bylo už vyplněné po dřívějším majiteli. Děti kolem nás pobíhaly, ukazovaly své příbytky a kozy, o které se musí starat a pást je. Domorodci nám mávali a vřele zdravili. Zanedlouho jsme se vrátili zpět na zaprášenou cestu, kde nás čekaly další děti. Věkové rozpětí bylo asi od tří do osmi let. Takřka každé mělo za úkol dopravit domů kanystr (kanystry) vody. Kromě pasení koz je to normální a přirozená povinnost místních dětí, ale není to tak jednoduché. Všimla jsem si, že stěží sedmileté děvče mělo za úkol vynést asi 20kilový kanystr, u kterého bych se zapotila i já. Samozřejmě že jsme jim pomohli. Pro děti to bylo velké pobavení, pro nás potěcha u srdce. Vím, odbočuji, ale momentální situace mi to nedá. Jak krásné zpěvy se ozývají z vedlejšího pokoje, kde snad sestra poslouchá večerní vysílání Rádia Maria. Jejich zpěvy jsou tak bohaté a zvučené. Všechny pokoje, celý dům je pokryt plechovou zvlněnou krytinou. Vše je vzdušné, a proto i zvuky ze sprch, toalet a všech pokojů slyší takřka všichni ubytovaní.
Děti nám cestou zpívaly, vyprávěly. Tak milé to od nich bylo. Při stoupání do prudkého kopce lesní pěšinkou jsem si nemohla nevšimnout Bufukapisových chodidel. Na mladého hubeného chlapce mi připadaly poměrně zbytněné, paty a chodidla téměř zrohovatělé. Není se čemu divit, boty neměl. Veškeré překážky v cestě – větve, kořeny, kameny a listy musel zdolávat naboso. Jeho kroky byly přesné, zodpovědné…jsou i naše životní kroky takové? Ač se musel soustředit na cestu, aby si nezpůsobil zranění, stíhal vnímat vše kolem. Během chůze po stezce do strmého kopce jsem se dala do řeči s mladou asi osmnáctiletou dívkou. Nesla dítě na zádech, to je zde zcela běžné, kočárek jsem tu prozatím neviděla ani jeden. Dítě mělo asi kolem jednoho roku. Bylo vidět, že čeká další. Nedalo mi to a má porodnická zvědavost vyhrála. Ptala jsem se jí na těhotenství, průběh porodu, ale její angličtina nebyla na dobré komunikativní úrovni. Dozvěděla jsem se jen, že čeká druhé dítě. Při prvním porodu, který probíhal v domácím prostředí, jí byla nablízku její matka. Po porodu neměla žádné obtíže, ale dítě onemocnělo malárií. Nyní je už v pořádku. Spolu se sestřenicí, která ji doprovázela, měly propíchnuté uši. Proti zarostení měly v dírkách vloženy kousíčky třísek. Nepředstavujte si naše krásně bílé párátka, byly to jednoduše třísky dřeva. S úsměvem si uvědomuji paradox s těmito dívkami a evropskými ženami, které často při nošení jiných náušnic než zlatých, mají problémy s ušními dírkami….
Děti vypadaly opravdu ošumtěle. Ač některé z nich měly riflové kraťasy či tričko známé z obchodů, bylo oblečení většinou nejen špinavé a zaprášené od všudypřítomné červené půdy, ale také roztrhané, děravé a některé dokonce už pomalu se rozpadající. Až možná na dvě, které měly žabky, byly děti naboso. Po dosažení kopce jsme se museli s dětmi rozloučit. Čekaly odměnu. Nu, co jiného než peníze. Ty však ani my, dobrovolníci, na rozdávání nemáme. Nedalo mi to a vytáhla jsem alespoň obrázky z pexesa. Bylo vidět, že jsou trošku zklamané….
Bunyonyi je snad jediné jezero v Ugandě, kde je dovolené se koupat. V ostatních jezerech byste mohli totiž snadno natrefit na Schystozomy. Ty se vám mohou nabourat a vniknout do organismu.
V Africe se nestmívá, v Africe se vždy hned zhasne… Prasata se volně pasou po bocích cest, krávy si to občas vykračují i napříč silnicí. U jedné ze zatáček bylo náhle pár chatrčí. Po zastavení se za námi rozběhly převážně dětí nesoucích na hlavách ošatky se zeleninou. Ve srovnání s jejich oblečením bylo vše, co nabízely, čisté, poctivě umyté a čerstvé… na děti tak ranného věku to bylo obtížné zaměstnání – uprostřed serpentin, kde nic není a občas projede auto, doufat, že zastaví a právě jeho zelenina/ovoce posádku osloví….
Jsou to další útržky ze zážitků z Ugandy, ale některé jednoduše napsat a vyjádřit slovy či zachytit fotoaparátem, kamerou, jednoduše nelze…ty člověku zůstanou ukotveny v srdci….na dlouho… navždy…
napsala karoli

Pár slov o nemocnici

Nemocnice Holy Innocent má 2 oddělení, s celkovým počtem 36 lůžek. O děti většinou pečují maminky, které jsou tady celé dny, vaří, perou pro děti, převlíkají postele apod. Většina z nich vypadá velmi mladě- sami jsou ještě děti. 70% dětí má malárii – většinou s komplikacemi, dále respirační infekce, průjmy – virové nebo bakteriální, z virových je nejčastější původce rotavirus jako u nás. Z léků používají : při febriliích paracetamol, při křečích diazepam- dokonca v dávce až 20mg !!! Z antimalarik používají při nekomplikovanémalárii Coartem. Malárii hodnotí podle počtu plasmodií na zorné pole – na křížky : +, ++, +++, ++++. Když má dítě plasmodia na 4+, a i když klinicky nevypadá špatně, přijmou jej do nemocnice. Těžká malárie se posuzuje dále podle množství komplikací – podle tíže anemie, jestli jsou přítomné známky poškození GIT, UGS, nebo cerebrální malárie. V těchto případech jako lék první volby používají parenterální chinin. Je nutné dbát na dávkování, protože při překročení dávky chinin často způsobuje hluchotu nebo slepotu. U cerebrální malárie není tak často vidět komplikace jako hluchota a slepota, následkem ale může být hemiparéza, nebo paraparéza. V dif.dg.cerebrální malarie a meningitidy nepoužívají vždy LP, většinou se řídí klinickým stavem – při meningitidě je koma hlubší, je přítomný meningismus, který u cerebrální malárie nebývá. Krevní transfuze dělají v případě, že je Hb pod 5g/dl, nebo v případě těžké malárie. Děti mívají často jako komplikaci malárie průjem, v případě, že je průjem s krví, nasazují ciprofloxacin v trvání 5 dnů. Z dalších antibiotik používají amoxicilin při respiračních infekcích, pak ještě gentamycin při těžkých infekcích nebo špatné odpovědi na léčbu.
Z laboratorních metod se tady rutinně dělá krevní nátěr na plasmodia- což je základ, pak ještě Hb, ani ne celý KO, mineralogram se taky nedělá, dělá se moč orientačně, dále mikroskopie likvoru, krevní skupiny. V případě potřeby další vyšetření dělají v státní nemocnici v Mbaraře. Kyslík sprovoznili američané jen teď, když přijeli, ještě je třeba zprovoznit rentgen, sono tady není. Na sono posílají děti do státní nemocnice. Co se mi líbí na lékařích je, že se věnují pacientům, vysvětlují maminkám všechno, mají na ně čas. Způsob práce vypadá bez nějakého řádu, poklidným tempem, ale zřejmě je to jejich systém. Nějak to tu všechno funguje, i když ne stoprocentně. Co tu fakt není oproti nám – je stres, vysoké pracovní obrátky a psychosomatickí pacienti !!!

Ako čas plynie v Ugande

Uganďania majú večne čas na všetko. Hlavne na ľudí. Nikdy nemajú problém zastaviť sa a prehodiť pár slov, opýtať sa ako sa máš a čo robíš, prípadne aj pomôcť, aj keď o to neprosíš. Napríklad Silvester. Sestra Grace, u ktorej bývame nás včera zoznámila so Silvestrom- majiteľom neďalekej farmy (4km od nášho miesta). Hlavne kvôli Honzovi, ktorý by u neho mohol pracovať. Silvester nás veľkoryso všetkých pozval na farmu, predtým ešte sme potrebovali ísť do mesta, tak sa sám ponúkol, že nás odvezie. Potrebovali sme si vybrať peniaze z bankomatu, aby sme mohli zaplatiť ubytovanie u Grace. Bankomat, kde sme zastavili nechcel zobrať naše kreditky, preto sme chodili od jedného bankomatu k druhému, skúšali v každom či to pôjde, ale neúspešne. Silvester bol veľmi ochotný a keď sme to už chceli vzdať aj aby sme ho nezdržovali, tak so smiechom nás povzbudzoval, že v meste sú ešte ďalšie bankomaty, že vyskúšame ešte ďalšia dva. Nakoniec fungoval bankomat v Barclays bank, to sme boli nadšení !!! Zobral všetky naše kreditky, aj našu spoločnú k misijnému účtu ! Potom nás Silvester zobral na farmu, všetko nám tam poukazovali , je to farma kde sa učia študenti , je tam asi 60 študentov, niektorí nás sprevádzali a ukazovali nám tam čo tam všetko pestujú a chovajú- fakt úžasná veľká ekofarma, zvlášť keď je teraz všetko, čo je "organic" veľmi populárne! Ďalej sa prejavila mentalita Uganďanov- že na jednej strane oni sa vyhýbajú rozhodnutiam a nás nútia do okamžitého rozhodnutia – hneď sa pýtali Honzu, či už zajtra príde pracovať. Pritom oni sami sa vyhýbajú zodpovednosti ako len môžu, stále majú čas. Sú to veľmi hrdí ľudia, napríklad s.Grace- tvrdí, že potrebuje peniaze na stavbu nemocnice, ktorú sestry naplánovali, a v nás vidí sponzorov, tak už hneď od nás vyžadovala, aby sme jej zaplatili za 6 mesiacov dopredu, ako veľký boss- že to budú peniaze za naše ubytovanie a stravu a pritom týmto budeme podporovať stavbu ich nemocnice. Proste nechcú nič zadarmo, ale vždy je to akože za niečo. Mám pocit, že od nás bielych všeobecne ani tak nechcú aby sme u nich pracovali, niečo ich naučili, chcú hlavne peniaze a veci si oni robia po svojom- svojim pomalým tempom. Ale zase pozitívne je, že v nemocnici, aj keď máme pocit, že sa tu len pletieme a zavadziame, nám povedali, že to vôbec nie je tak, že sú radi, že sme tu. Konečne nás tu v nemocnici prijali a hneď nás aj zapojili. Najprv sme sa zapojili s americkou skupinkou do vizity, rozoberali sme pacientov, čo bolo super, pretože som sa dozvedela veľa zaujímavých vecí o malárii, nežiadúcich účinkoch chinínu, dôsledkoch cerebrálnej malárie, o tom ako liečia, ako robia testy apod. Získali sme veľa ďalších kontaktov na množstvo ľudí, hlavne vďaka Mary – Írke, ktorá tu žije už vyše 20 rokov a rozbieha tu rôzne projekty. Zoznámili sme sa s ňou fakt Božím riadením, lebo prvý deň sme len tak sedeli na rozcestí, pozorovali a zdravili okoloidúcich a vtedy šla okolo Mary, hneď sa pristavila, že nás ešte nevidela a pozvala nás na návštevu. Tu každý každého pozná, ľudia žijú ako komunita, takže sme ju bez problémov našli. Vďaka nej sme sa dozvedeli o histórii nemocnice, ako to tu vlastne funguje a že nie sme jediní, ktorí nemali nič zariadené, keď prišli, ale museli si všetko zariaďovať sami. Spoznali sme množstvo domácich, ktorí sa podieľajú na rôznych projektoch, napríklad pána z programu podobného ako naša „Adopce na dálku“, teda sponzoring detí chodiacich do školy. Deti, ktoré chodia do školy sú fakt šťastné, pretože veľa detí také šťastie nemá, musia tvrdo pracovať, chodia ušpinené a na hlavách nosia až 20 litrové kanystre s vodou, ktoré som ja s problémami vôbec zdvihla zo zeme ! Deti sú všade, je ich množstvo ! Niektoré sú vysmiate, majú iskričky v očiach, niektoré majú neskutočne smutné hlboké oči. Sú nádejou Ugandy, ale sú veľmi zraniteľné a zneužiteľné. Deti Ugandy sú krásne.

AGANDI ! HOW ARE YOU ?

Keď ti povedia : Agándi, odpovedz : Endíyáhóó ! - mám sa fajn
Fotečky detí z Ugandy : deti v uniformách vracajúce sa zo škôl, dievčatko Nawasa, ktorá bola úplne nadšená, keď sme jej dali omalovanku, africky moslimovia v moslimskej stvrti.

Setkání s Uganďany

Karoli :

Píši večer s čelovkou pod moskytiérou. Jak krásná atmosféra na psaní spolu s ugandskou hudbou, kterou slyším v dáli. Že by večerní chvály sester? Dnešní den byl krásný. Návštěva nemocnice ve mně vzbudila smíšené pocity. Tak ráda bych pomohla lidem, dětem, jež jsou zasaženi malárií. Snad i má ruka pomůže k dílu, k záchraně či alespoň ke zlepšení zdravotního stavu místních obyvatel. Očima Evropana tolik strádají Afričané. Přesto z nich září radost a chuť žít. Je to i v nás z evropského kontinentu? Odpoledne bylo využito z rekognoskování terénu. Katedrála, kterou máme hned za rohem, byla otevřená. Jak krásná je to budova. Chvíli se z nás stali „japončíci“, řádně jsme si ji zdokumentovali, ale poté jsme vstoupili dovnitř. Právě zde byla příprava na svatbu. Pečlivě jsem pozorovala veškeré úkony těch, které v sobotu čeká velký den. Okolí budovy i komplex patřící arcibiskupství Mbarary a řeholním sestrám dobré rady jsem si důkladně prohlížela. Cítila jsem čerstvý vzduch místy se však mísící s prachem ze silnice. Rostliny a stromy jsou zde neskutečně krásné a s porovnáním s Českou republikou tolik rozdílné a pro mě fascinující. Kolem šesté hodiny večerní se ulice najedou zaplnila modrými, růžovými i zelenými uniformami. Děli se vracely ze škol domů. Většina z nich si nesla jídlonosič, některé měly aktovku – batoh, jiné však své školní pomůcky nesly jednoduše v černých igelitových pytlících, nám známých z odpadkových košů. Byly oblečeny v čistých stejnokrojích, obuv však všechny neměly. Šly jednoduše naboso. Po menším ostychu se za námi rozběhly. Nejspíš je upoutaly fotoaparáty, protože jde vidět, že se moc rády fotí. Své pózy mají už tak nacvičeny, že by snad překonaly i kdejakou věhlasnou fotomodelku. Nedalo mi to, vytáhla jsem kameru. Neznají ji však, a tak staly strnulé, protože myslely, že je fotografuji. Nechala jsem toho. Dívaly se a čekaly, co udělám. Pedagogická duše se ve mně probudila a já jim začala kontrolovat sešity. V jejich očích bylo vidět potěšení, že zrovna jejich sešit jsem vzala do ruky. Obsah byl strohý – krásně napsané krátké anglické věty - This is a cow. This is a cat spolu s obrázky. Po chvíli čapění jsem musela vstát. Jejich tlak a zájem o kontrolu sešitu by mě totiž snadno mohl shodit na zem. Jde vidět, že se ve škole snaží. Když pomyslím, jaké materiální zabezpečení mají děti u nás, je mi jich líto. Sešity afrických dětí by se totiž snadno mohly připodobnit k sešitům, jež mívali naši prarodiče – bleděmodré, z papírů složením podobným našemu pijáku. Přesto jsou šťastné, vděčné a pyšné, že chodí do školy. To se o našich dětech tak často a přesvědčivě říct nedá, nemyslíte?

Prve dojmy z Ugandy

Prvé dojmy z Ugandy
16.6.2010 Uganda je proste hrozná a krásna zároveň. Cestou z Entebbe do Mbarary sme videli biedu a chatrče, a zároveň nádhernú úrodnú zem. Deti…množstvo detí. A množstvo mladých ľudí. Krásnych Ľudí. Uganďania sú krásny. Nosia nádherné farebné šaty, žiarivé farby. Stále nechápem, ako je to možné, že nevybledli od slnka. A že uprostred tej špiny a prachu sú všetci tak čisto oblečení. A tie biele uniformy policajtov ! To tiež nechápem. Nechápem tu ešte veľa vecí. Ako to tu môže všetko fungovať, keď sa zdá, že nič nefunguje, že tu nie je žiadny systém. Okolo cesty do Mbarary, popri celej ceste ten stý obraz – hlinené chatrče, pomalované šialenými farbami a reklamami – hlavne telekomunikačnú sieť ZAIN šialenej krikľavej ružovej farby. Pred chatrčami množstvo krámov – dvere, gauče, kreslá…pred nimi sediaci ľudia. Ako to, že všetci sedia pred chatrčami v tieni, pozorujú okoloidúcich a kecajú, jednoducho nerobia nič. Na šnúrach a kriakoch rozvešané prádlo. Ženy, deti nesúce na hlavách 20 litrové kanistry s vodou, alebo iný náklad… Deti vracajúce sa zo škôl pešo, dlhé, dlhé kilometre. Všadeprítomné motorky, s 3-4 cestujúcimi sediacimi často na boku. Šialená premávka- množstvo motoriek, trúbiacich áut, bicyklov, chodcov !!! Červená suchá zem. Víriaci sa prach. Banánové plantáže. Nákladiaky vezúce zelené banány. Množstvo banánov. Žiadny starí ľudia a bezdomovci. Nekonečná zeleň… Uganda !!!